TRSTENÁ. Róberta Martauza a Antona Žuffu z Trstenej a Emila Ňukoviča z Bratislavy oslovila poľská archeologická spoločnosť. Okrem iného sa zaoberá aj výskumom potopených lodí. Úloha potápačov – vraky nafotiť, nafilmovať, zmapovať a opísať.
Až do deväťdesiatich metrov
„Takmer tri dni sme sa trmácali preplneným autom do nórskeho Bergenu,“ hovorí Robo. „Potápanie, síce v studenej, ale priezračnej vode, však stálo za to.“
Vraky boli naposledy preskúmané zhruba pred dvadsiatimi rokmi. Poliaci však chceli nové zábery, zhotovené lepšou a kvalitnejšou technikou. Desať vojenských lodí preskúmavali potápači týždeň. Na zmapovanie niektorých stačil jeden ponor. K väčším sa však museli potopiť aj trikrát. „Mali dĺžku aj 160 metrov, dvadsať metrov bol vysoký bok lode. Trvalo dosť dlho, kým sme sa dostali na hornú palubu, keďže sme najskôr museli loď obísť dookola.“
Anton Žuffa (vľavo) a Robo Martauz na palube archeologickej lode Safira.
Niektoré ležia v štyridsaťmetrovej hĺbke, k iným sa museli potápať až do deväťdesiatich metrov.
Hra prírody
Pri jednom vynáraní mali potápači zvláštne pocity. Počas dekompresnej zastávky v hĺbke šesť či sedem metrov sa zdalo, že budú na palube potrebovať lekársku pomoc.
„Voda mala úplne inú farbu aj konzistenciu,“ rozpráva potápač. „Bola hustá a sfarbená do červena, mali sme pocit, akoby sme potápali v hustom oleji bronzovej farby. Zdalo sa nám, že vidíme rozmazane, mysleli sme, že máme príznaky dekompresnej choroby alebo dusíkovú narkózu. Bolo to ťažkých dvadsaťpäť minút.“ Po vynorení sa obrátili na kapitána, ktorý ich upokojil. Voda stekajúca do fjordu obsahuje železo, zrejme preto má červenkastú farbu a vytvára olejovú vrstvu.
Slovenských a poľských potápačov prekvapil aj takmer nekončiaci deň. V Nórsku boli práve v čase končiaceho polárneho dňa. „O polnoci sme mohli čítať noviny. Aj keď sme chceli spať, nedalo sa. O pol jednej sa konečne zotmelo, no o pol štvrtej opäť svitalo.“
Občas zaúraduje boh morí
Na potopených vojenských lodiach už nevidieť stoly, stoličky či postele. Niektorým chýbajú vrtule, delá, kormidlá. „Väčšinou išlo o nemecké lode,“ hovorí Robo. „Keď už Nemci nemali z čoho vyrábať strelivo, potápali sa k vrakom, rozoberali ich a roztavovali, čo sa dalo. Dnes by mali chýbajúce veci obrovskú historickú hodnotu.“
Sú lode, s ktorými sa za ich funkčnej éry spájal zaujímavý príbeh. Jedna taká leží medzi fjordami. „Patrila Nemcom. Keď k nej prichádzali spojenci, stiahli vojenské vlajky a nahradili ich vlajkami Červeného kríža. Vojaci sa prezliekli za ženy, na palubu vytiahli kočíky. Namiesto detí v nich však mali zbrane.“ Rafinovaným spôsobom zlikvidovali niekoľko nepriateľských lodí. Nič však netrvá večne, klamstvo Nemcov sa rozšírilo a loď išla po leteckom útoku ku dnu.
Sú aj vraky, na ktoré sa potápači dostanú len málokedy. Ťažko povedať, či vtedy úraduje len počasie a príroda, alebo aj boh morí. „Typickým je vrak Sever, málokedy sa naň dá dostať,“ hovorí Robo. „Nie je hlboko, ale sú okolo neho veľmi silné prúdy, preskúmať sa dá len tak, že je potápač pripevnený na lane a navijakom sa priťahuje k lodi. K prúdom sa však v našom prípade pridali aj päťmetrové vlny. Ani do vody sme nevošli.“
Čo je na dne, tam má aj zostať
Stav lodí po viac ako polstoročí pod vodou závisí neraz aj od toho, z čoho boli vyrobené. Drevené časti sa rozpadávajú skôr, kovové sú relatívne zachovalé, pokiaľ ich už niekto neukradol. Vrakom v Severnom mori na životnosti pridáva aj studená voda a minimum návštevníkov.
„Na niektorých stále stoja stožiare, komíny, niekde sú vrtule alebo aspoň kormidlá,“ hovorí potápač. „Objavili sme aj delá, hlavne kanónov, zariadenia na guľomety. V jednom vraku sme našli neotvorené fľaše plné tekutiny. Vyzerali ako naše staré pivové fľaše, vyniesli sme ich na hladinu na preskúmanie.“
Paluba lode bola plná dýchacích prístrojov, fliaš s kyslíkom a neoprénov.
Naplnené fľaše však boli jedinou vecou, ktorú potápači z dna vyniesli. Robo bol pri desiatkach potopených lodí. Radšej si ich však filmuje a fotí, akoby si z nich mal zobrať niečo na „pamiatku“. „Niektorí potápači sa snažia čokoľvek odrezať, odtrhnú, odlomiť. Ja však ku každému vraku pristupujem ako k pietnemu miestu. Aj ak tam nikto nezahynul.“
Pochovaní na dne mora
Ponáranie sa k niektorým lodiam je náročné nielen fyzicky, ale aj psychicky. Najmä k tým, kde zomrelo veľa ľudí. „Najhoršie som sa cítil na vraku trajektu, ktorý prevážal ľudí z Egypta do Mekky,“ hovorí. „Utopilo sa tam viac ako 1400 ľudí, niektorí sú navždy pochovaní na dne mora. Zakaždým, keď vstúpim do vraku, doľahne na mňa akási ťažoba, depresia. Človeku je skoro do plaču, keď vidí detské hračky, topánky.“
Na vojnových lodiach také zlé pocity nemá. Zrejme preto, že na nich neumierali civilní obyvatelia a že nemajú toľko obetí, ako napríklad spomínaný trajekt. S každým ponorom je však vždy spojený obrovský zážitok.
