Tragédiu opísal Marius Zaruski, vedúci záchrannej akcie a zároveň zakladateľ TOPR (Tatrzanskie Ochotnitze Pogotowie Ratunkowe), v poľskom časopise Taternik v auguste toho istého roku.
Nevrátili sa
Ludwik Koziczynski, staviteľ zo Zabrze v Hornom Sliezsku, a frankfurtský inžinier Karl Jenne sa 25. júna vydali na túru zo Zuberca s úmyslom zdolať severnú stenu Ostrého Roháča. Pretože sa nevrátili v predpokladanom čase a nikto od nich nedostal žiadnu správu, rodiny sa telegraficky obrátili na stanicu Záchrannej pohotovosti (Pogotowie Ratunkowe) a tiež na Klimatickú stanicu v Zakopanom s prosbou o vyslanie pátracej skupiny.
Údaje o túre boli mizerné a časovo rozporné, takže záchrancovia v Zakopanom počkali na telegrafom oznámený príjazd manželkyLudwika, bola horolezkyňa, a inžiniera Krauseho, priateľa Jenneho.
Pátracia akcia
Zo Zakopaného pod vedením Mariusa Zaruskeho smerovala záchranná výprava zložená z ôsmich ľudí. V noci z 28. na 29. júna sa k nim pridal inžinier Krause. Na svitaní prišli do Chocholowskej doliny, odtiaľ sa vybrali do Jarzabczej doliny. Pre hustú hmlu sa vrátili a rozhodli sa ísť viac vľavo. Po výstupe na hlavný hrebeň sa zorientovali a pretraverzovali svahmi Volovca na Ostrý Roháč. Na východnom úbočí sa rozdelili na tri oddiely.
Prvý smeroval na vrchol s úmyslom prepátrať horné partie severnej steny. Druhý oddiel sa pustil žľabom až k úpätiu steny s cieľom prepátrať ju zdola. Tretí mal za úlohu prezrieť snežné platy, pukliny a skalné plochy (piargy) v dolných partiách.
Hodinky ukazovali 11.00 h
Druhý oddiel, v zložení Zaruski, Zdyb a Tylka, začal pátrať v dolnej stene v smere západného vrcholku. Tam natrafil na prvé stopy – zvyšky jedál. Neskoršie Zaruski objavil plášť, čakan, podušku, kompas, hodinky a iné drobnosti. Stojace hodinky ukazovali 11.00 h, čo mohlo svedčiť o čase katastrofy. Medzitým už tretí oddiel signalizoval zdola objavenie telesných pozostatkov Ludwika Koziczynskeho.
Prvý oddiel prepátral oba vrcholy Ostrého Roháča, J. Maruszarz zišiel zo západného vrcholku ľahšie prístupným žľabom až do väčšieho snehového poľa, ale nič tam nenašiel.
Nádej zomiera posledná
Na ďalší deň pátrači ďalekohľadmi dôkladne prehliadli celú stenu Ostrého Roháča, ale bezvýsledne. Karla Jenneho nenašli. Ani voliari z Roháčskej doliny nič nevideli a nepočuli. Záchranári prišli k záveru, či si Jenne nezachránil život a nezišiel na južnú stranu Roháčov.
Opäť sa rozdelili na tri skupiny a prehľadávali južné svahy kopca, počnúc hornými partiami Jamnickej doliny smerom na západ. Prezreli celé polia kosodreviny a malinčia, výsledok žiadny. Výprava sa vrátila do Zakopaného. Dúfajúc, že sa o Jennem niečo dozvedia doma. Opak bol pravdou.
Nezvyčajný kameň
Ďalšia osemčlenná výprava vyrazila 6. júla. Záchrancovia prešli z Chocholowskej doliny popod Šindlovec rovno do Roháčskej doliny. Najprv prezreli v Rojnici les pod lesnícko-drevorubačským zrubom. Potom prešli k prvému Roháčskemu plesu s úmyslom prezrieť nižšie položené kosodrevinové polia a západnú časť severnej strany Ostrého Roháča.
V dolnej časti Plačlivého Roháča zbadali kameň nezvyklej farby. Dvaja členovia pri ňom našli ľudské telo. Nesmierne dokaličené viselo vo výške 35 metrov nad snehovou pláňou. Nezvyčajná farba skaly úplnou náhodou nasmerovala výpravu k telesným pozostatkom Nemca.
Ostali na Orave
Z údajov si možno utvoriť obraz katastrofy. Nešťastníci postupovali dohora trasou identickou s trasou záchrancov v prvý deň záchrannej akcie. Pri zlaňovaní následkom vytrhnutia skoby nastala katastrofa. Vypadnutý Jenne strhol istiaceho Kaziczynskeho, ktorý spadol po roztrhnutí lana.
Mŕtve telá boli podľa priania rodín pochované v Zuberci. Dodnes ležia na starom cintoríne pod žulovými balvanmi.
