Či už pri malých rutinných situáciách alebo pri rozhodovaniach, ktoré môže navždy zmeniť našu životnú cestu. V oboch prípadoch však príde na sklamanie. Sklamanie, ktoré často veľmi mrzí, ba dokonca bolí. Podobne to bolo aj s mojou pracovnou anabázou v zahraničí. Pritom šlo všetko tak hladko...
Na začiatku bolo slovo a to slovo bolo u krstného. To slovo bolo o tom, že ma vezme do práce. Bola to skvelá správa, veľmi som sa tešil. Pracovať na Morave, zarobiť si slušný peniaz a čo je hlavné, nebyť tam sám. Hneď niekoľko mojich rodinných príslušníkov pracovalo po mojom boku.
Prvé oťukávacie dni boli náročné. Musel som kápnuť na rituály a správanie ostatných chlapov vo firme. No človek sa rýchlo učí. Zvykol som si. Na normálnych rýchlo, na zaostalejších trochu pomalšie. Dni ubiehali a prvá trochu predĺžená šichta bola za mnou.
Tešil som sa domov. Na rodinu, na kamarátov, na svoju lásku. Desať dní voľna, ktoré sme od šéfa mali, ubehli ako voda. V posledný deň sa však všetko obrátilo naruby. Veľká časť mojich známych odišlo za lepším. Vtedy som nevedel, prečo odišli. Teraz už viem. Odišli presne preto, prečo aj ja.
Keď sme sa vrátili, v pomerne zredukovanom počte, konateľ firmy sa netváril veľmi prívetivo. Práve naopak. Mysleli sme si, že nás pošle domov už hneď v deň príchodu. No tlak zo strany investorov mu to nedovolil.
Jeho správanie k nám, alá handrám, bolo nemiestne. Za takéto vystupovanie pred starými chlapmi, ktorí preňho dlho pracovali, je hanebné. Netušil som, pre akého idiota robím. Zistil som to, až keď mi dvakrát zrazil hodinovú mzdu. Vtedy som to nevydržal, zbalil som si svojich pět švestek a okamžite som vypadol.
Nebudem sa predsa v teplotách presahujúcich tridsať drať v úmornej horúčave za pár korún ako za čias faraónov v Egypte. Vstúpil som do seba. Povedal som si, že toho bolo už dosť. Užijem si leto s tými, ktorých mám rád a hotovo. Pomôžem rodičom doma a nebudem sa pchať niekomu do zadku. Tobôž nie takému buranovi a zbabelcovi, ktorý bije ženy a slovo ďakujem v živote nevyslovil.
A tak sa mi na záver tejto mojej elégie vynára otázka, či sa vlastne oplatí zháňať si brigádu, keď aj tak všetko dopadne tak mizerne, ako v mojom prípade. Je síce pekné, že máme vôľu si prilepšiť a zarobiť si nejaké to euro naviac. No stoja mi peniaze za to, aby som celkom prišiel o nervy a vieru v dobro, ktoré je ukryté v ľudoch?
