Ba čo viac, bol to môj vôbec druhý kontakt s ním. Úspešne zvládnuté skúšky na vysokú školu ma prinútili vrátiť sa do Bratislavy. A to za veľmi príjemnými povinnosťami – ubytovanie sa na internáte a hlavne zápis do prvého roku bakalárskeho štúdia na najstaršej a najprestížnejšej univerzite na Slovensku.
No ja, a´la sedliak v meste, ktorý v živote nebol v metropole, by som sa sám určite stratil. A preto som bol veľmi rád, že mohla ísť so mnou aj priateľka, ktorá sa po niekoľkotýždňovej brigáde cítila v Bratislave ako doma. A hneď po vystúpení z autobusu som zistil, aká skvelá osoba to je.
Na „veď je to blízko, pôjdeme peši“ som neprotestoval. Prečo by som aj mal, keď ja sám by som netrafil ani len na autobusovú stanicu. Kráčajúc slnkom zaliatou ulicou ma zrazu poprosila, aby som si dal dole ruksak. Niečo v ňom hľadala. Keď som nakoniec zbadal, čo drží v ruke, opýtal som sa jej, či je hladná. Neodpovedala mi, len podala jablko bezdomovcovi, ktorý predával Notabene. Zostal som ako ovalený kyjom. Bolo to pekné gesto. „Radšej im dám jablko, ako koruny,“ povedala. „Viem, že jablko využije tak, ako sa má.“ Čo dodať.
No nie vždy sme sa prechádzali po čerstvom vzduchu. Našim útočiskom sa stala prepotená, preplnená MHD, ktorá bude na dlhé roky mojou barličkou vo víre slovenského veľkomesta. Nevyhli sme sa nekonečnému radu, v ktorom bažanti i tí skúsenejší čakali na ubytovanie. Bol som plný očakávaní, ako bude vyzerať izba. Veľmi rýchlo spľasli. Smrad, dvanáste poschodie, vtáčí trus na balkónoch či kúpeľňa, ktorá prežila zo tri režimy, hovoria za všetko. Bohužiaľ. Po dusnej noci sme sa pobrali na zápis do prvého ročníka. V tomto na mňa škola veľmi zapôsobila. Všetky tlačivá, podklady a dokumenty som dostal do ruky, stačilo ich len podpísať a bolo vymaľované. Žiadne behačky, žiadne vybavovanie. Nielen flexibilita, ale aj ústretovosť a príjemné vystupovanie prodekana či iných vysokopostavených ľudí v štruktúrach univerzity mi pomáhajú odbúrať strach a stres z novej výzvy.
Bratislava na mňa vplývala veľmi príjemne. Až na dusné prostredie a hluk všade navôkol som na nej nenašiel žiadnu poriadnu chybu. Odhliadnuc od trápneho vystúpenia správcu mestského parku, ktorý nám zakázal jesť, vraj trúsime, to bola fajn skúsenosť. Čochvíľa sa kolotoč prednášok a skúšaní začne. Bude trend spokojnosti pokračovať alebo príde trpké vytriezvenie?
