Zaujalo ma to a i keď nie som kompetentný ani kvalifikovaný, aby som súdil, chcem vám ponúknuť môj pohľad na vec. Môj nezaslepený, neoblafnutý a triezvy pohľad na veľkú citovú a mediálnu vojnu, ktorú medzi sebou vedú všetky média s cieľom vytĺcť čo najväčší kapitál.
Možno sa vám moje stanovisko nebude páčiť. Možno budem až moc úprimný, ba dokonca kritický. No nemienim tancovať na cudzie melódie a chcem oravskej pospolitosti zanechať odkaz s názvom: Otvorme oči!
Keď súkromná televízia vyrukovala na trh s reláciou, ktorá sa chystala plniť ľudom sny, všetci sme so zatajeným dychom očakávali, čo príde. Čas splnených prianí. Jedno z hesiel, pod ktorým vystupovala, bolo: „Chceli sme, aby to bol program, v ktorom sa plnia sny ľuďom. Nielen zdravým, chorým ľuďom, nielen sociálne či inak postihnutým ľuďom, ale jednoducho ľuďom.“ A to stále platí, aj keď...
Dni, mesiace, roky pribúdali a televízia začala pociťovať turbulencie od konkurencie. Stálosť relácie sa otriasala v základoch. No na žiadosť tisícok divákov krásna, no zároveň nechutná samaritánska hra pokračovala ďalej.
Nároky na vysielanie rástli a tak sme si museli pomaly zvyknúť na uplakaného moderátora, ktorý by sa v súkromnom živote nepochybne „rozdal svetu“, ako to deklaruje aj v relácií, na spomalené zábery uplakaných ťažko chorých, postihnutých, osudom zmietaných ľudí či detí, na zvedavé a nemiestne otázky, pri ktorých tuhne krv v žilách a zviera žalúdok i najtvrdším povahám pred obrazovkou.
Modré z neba je jedna z najlepších relácií, akú som kedy na našich kanáloch objavil. Pomáhať ľudom je darom i poslaním. Niekedy túto reláciu aj sledujem a nedokážem skryť slzy nad strastiplnými osudmi ľudí. Nič z ich trápení som v živote nezažil a ani zažiť nechcem. Oceňujem snahu televízie i štábu o pomoc a nápravu. No zároveň sa chcem opýtať, či je naozaj potrebné to robiť pomocou citového vydierania, umelej dramatizácie či podivnej hry pána Rozborila? Je to nutné? Inak to nejde?
Ale ide. Ale nehlučnou formou, ktorú sme nedávno zažili aj napríklad pri požiari radovky domov v našej obci. To sme tu mali toľko obetavých hrdinov, ktorí bez okolkov a bez nároku na odmenu pomáhali postihnutým nešťastím. Tak sa teda pýtam: Tí prečo nie sú v televízií, ha?! Kto mi odpovie?!
