Práve jednu takú som nedávno započal a priznám sa, veľmi sa mi zapáčila. Možno už netrčím z radu šedivých, ako to bolo na gymnáziu, lež som sa schoval za húf ľudí predomnou stojacich. Nič viac, nič menej. Som len skrátka jeden z mnohých.
Som jeden z mnohých, ktorého čaká nové dobrodružstvo. To staré známe dobrodružstvo, keď sa po tretíkrát stáva prvákom. Bojazlivým, i keď už postarším prvákom, z ktorého si okolie rado uťahuje, a s ktorým sa akademický svet moc nemazná. Sme tu už len a len za seba, prešľapy sa netolerujú. Pre niekoho nočná mora, pre niekoho raj na zemi.
Som jeden z mnohých a som tomu rád, keďže ani ja neuniknem rôznym akciám či stretkám so známymi i neznámymi tvárami. Počiatočný hluk mi pri učení asi bude vadiť, no na to, i na nočný nepokoj a vystrájanie sa dá zvyknúť. Pohľadom do rozvrhu však začínam triezvieť. Všetky dni štúdia sa začínajú skoro ráno. Mám zlú predtuchu, že párty sa skončí skôr, ako vôbec začne.
Som jeden z mnohých, ktorý musí vystáť denno-dennú tlačenicu v mestskej hromadnej doprave. Či ráno, či večer, autobusy, trolejbusy i električky sú plné nonstop. A tak sa na dusné prostredie budem musieť adaptovať čo najskôr.
Som jeden z mnohých, ktorí sa budú musieť vysporiadať s neznalosťou. Neznalosťou mesta, mravov, metód profesorov či nepísaných pravidiel. Toto je asi najväčším Damoklovým mečom, ktorý nad nami visí. Bude nám to trvať niekoľko týždňov, možno i mesiacov, kým budeme mať hlavné mesto takpovediac v malíčku. Mne osobne to zatiaľ robí nemalé problémy. Ja a orientačný zmysel v ruchu veľkého mesta ide dokopy zhruba ako rezeň a pistáciová zmrzlina.
Som jeden z mnohých, a určite nie posledných, ktorí majú takzvané veľké oči. Predsa len sme už na inej úrovni, ako tomu bolo doteraz. Už nie sme študentmi, lež kolegami (čo mi, apropo, príde pritiahnuté za vlasy), už ide naozaj do tuhého. Sami sme si vybrali túto strastiplnú cestu, sami sa s ňou musíme i popasovať.
Som jeden z mnohých odlúčených od toho najkrajšieho miesta na zemi. Nie je to študentské mestečko, v ktorom bývam, žijem, zabávam sa. Je to domov. Pre mňa naozaj dlhá trasa, no to nič nemení na fakte, že by som sa chcel domov vracať najčastejšie, ako to len bude možné. Veď tam mám všetko, čo potrebujem k šťastiu. Navyše, je to magické miesto, kde nekonečné sylaby a žalostne prázdny žalúdok neexistujú.
