RABČA. „Vravievala mi, že čo to za ďady domov znášam,“ hovorí rabčiansky zberateľ. Napokon si však Mária na manželovu záľubu zvykla. Pomáha mu zveľaďovať súkromné múzeum za domom.
Aby sa sama nedojila
Málokto v dedine vie, že má Jozef doma toľko vecí po predkoch. Žije v tichej nepriechodnej ulici. Aj my sme mali problém nájsť ho. Ako sme sa však približovali k poslednému domu, vedeli sme, že sme správne. Na stenách maštale i zadných stavov visia všakovaké nástroje.
Na prvej budove sú vidly, rovnaké visia aj z druhej strany. Staré, drevené, sčasti polámané. Na hnoj ich ľudia zrejme nepoužívali. „Asi nie, neviem, či by vydržali, skôr na ľan boli,“ rozpráva zberateľ. Pri reťaziach, trlici na trepanie ľanu, trielku, hrncoch, pílach, podkovách a iných podivných veciach, z ktorých mnohé nevieme ani identifikovať, nám padne do oka železo v tvare hviezdy uchytené na kovovej rúčke.
„To dával gazda krave krátko pred otelením,“ vysvetľuje Jozef. „Aby sa sama necicala, dal jej to do nosa. Trávu odhryzla, ale k vemenám sa nedostala.“
Najskôr hoblíky po dedovi
Od maštale sa pomaly presúvame k zadnej časti domu. Celú cestu lemujú zberateľské kúsky rozvešané po stenách. Na maštali je najviac drevených kolies a konských chomútov. „Väčšina patrila otcovi,“ hovorí Jozef. „ Mal ich veľa, roky choval kone. Nevyhadzoval ich, používal všetky. A ja ich opatrujem dodnes.“
Jozefovi je ľúto starého dreveného voza. Zostala mu z neho len predná časť. Zvyšok príbuzní pred rokmi spálili. „Bol krásny. Škoda ho.“
Gro rodinného múzea je za domom. Manželia pred pár rokmi časť strechy predĺžili, urobili si pod ňou prístrešok na sedenie. Aby ho skrášlili, začali na steny a strešné trámy vešať veci, ktoré mali dovtedy ukryté na povale. Nestačíme sa čudovať. Nad hlavami nám na tenkých retiazkach visia desiatky starodávnych vecí. „Ani neviem, odkiaľ všetky mám. Zovšadiaľ, kde som bol, som si niečo priniesol.“
Prvé v zbierke boli drevené hoblíky po starom otcovi. Bol stolár, náčinia mal až-až. Čo sa nerozpadlo za jeho života, skončilo na dvore Kvasniakovcov. K nim Mária pridala najskôr svoju starú žehličku. Pribúdali ďalšie. Väčšinou sú na nahrievanie nad pecou, do niektorých sa dalo nasypať rozpálené uhlie. Jednu nám zberateľ zložil. Ledva sme ju odlepili od police. Váži minimálne sedem kíl, vyrobili ju zrejme v roku 1916. Ťažko si čo i len predstaviť, ako s ňou ženy kedysi žehlili.
Na ryby aj jaternice
Na zemi stojí drevené čudo, na prvý pohľad vyzerá ako hranatý sud. Od majiteľa sa však dozvedáme, že je to práčka. Jozef nevie, koľko môže mať rokov. Kým ju nezbadal u pôvodného majiteľa, ani netušil, že čosi také existovalo.
Drevená práčka, Kvasniakovci ani netušili, že niečo také kedysi existovalo.
„Oblečenie sa vkladalo cez otvor navrchu,“ vysvetľuje zberateľ. „Na spodku aj na vrchnáku sú mriežky. Dnu sa napustila voda, žena krútila kľukou, a tak sa vraj pralo. Zatiaľ sme neskúšali, či to naozaj funguje, ale aj k tomu sa raz dostaneme.“
Na polici pri stene sú položené dve staré rádiá. Jedno majú manželia po starých rodičoch, druhé dostal Jozef od starčeka z Viedne. Podobne ako staré hodiny, drevenú misu, niekdajšie obuváky či kovovú vŕtačku. Obďaleč visia kožené krpce. Na prvý pohľad vidieť, že v nich už ktosi čo-to odtancoval. „Daroval mi ich dnes už nebohý starček zo susedstva. Keď zistil, že zbieram staré veci, priniesol ich, aby neskončili v koši.“
Špeciálny drôtený kôš na ryby z Ruska priniesol Jozefovi kamarát. Hoci zberateľ nie je rybár, dodnes košík využíva. „Pri zabíjačkách. Naložíme doň jaternice a vložíme ho do vody. Urýchli to robotu, nemusíme vkladať a vyberať po jednej jaternici, ale dáme naraz viac.“
Zaujme nás aj starý rafáč na čučoriedky s vylámanými zubami. „Dcéra mi ho raz omylom pribalila,“ hovorí s úsmevom Mária. „Veľa som s ním veru nenazbierala.“
Najviac našli na povalách
Pri kávovaroch, drevených i kovových mlynčekoch na kávu, mak i strúhanku visí zaujímavé náradie pripomínajúce nožnice. „V tom sa pečú volské okná nad ohňom,“ hovorí Jozef. „Neskúšal som ich, ale chystám sa. Videl som, ako to funguje.“
Čestné miesto na drevenom stolčeku má malá heligónka. Patrila Jozefovmu otcovi. Rokmi používaný nástroj dal zreparovať. Hrať na nej nevie, ale o vyhodení nemôže byť ani reč. „Opatrujem ju, je to pamiatka, spomienka na otca. Ešte ako mládenec na nej hrával.“
Pluh bol rozpadnutý, Jozef ho opravil. Helmy po vojakoch našiel na povale starých rodičov.
Väčšina vecí v zbierke pochádza z povál rodičov a starých rodičov manželov Kvasniakovcov. Našli tam aj staré vojenské helmy, zrejme z druhej svetovej vojny, nožnice na strihanie oviec, ktoré by po nabrúsení vari ešte aj strihali, originálny vojenský bodák z prvej svetovej vojny, starý pluh po dedovi. „Mali by sme toho ešte viac,“ hovorí Mária. „Zadné stavy starých rodičov, kde bolo odložených veľa vecí, však zhoreli. Zostali len múry.“
Kvasniakovci máločo prebytočné vyhodia. Potešia sa každému kúsku, ktorý nájdu alebo dostanú. Ako manželia svorne tvrdia: „Miesta na vešanie je ešte dosť, a keď už nebude, pristavíme ďalšie.“
