Povier a zvykov spojených s tehotenstvom, narodením a krstom dieťaťa bolo v minulosti na Orave neúrekom. Hovorí o nich etnologička Oravského múzea Elena Beňušová.
ZUBEREC. Ako prvé dieťa si mladomanželia zväčša želali syna, aby sa zachoval rod. Boli však aj páry, ktoré chceli najskôr dievča, aby mal kto kolísať neskôr narodené deti.
Bezdetnosť ako trest
V minulosti ľudia verili, že žena môže narodenie detí ovplyvniť už v dievočstve. Tá, ktorá často chodievala za mládencami, nosila prsteň bez očka, pískala alebo nosievala pánsky klobúk, mala byť v budúcnosti slobodnou matkou. Aj staré ženy vedeli vyveštiť, ktorá dievka bude mať dieťa bez manžela. Vraj to mali byť tie, ktorým na poli vyrastal kvak, kapusta, kel, burgyňa alebo im na streche vysedávala straka.
„Bezdetnosť bola trestom, ktorým trpela celá rodina,“ hovorí Elena Beňušová. „Ľudia verili, že bezdetnú ženu zakliali neprajníci alebo jej niekto počaril.“
V Zuberci sa roky spomínala bezdetná žena, ktorej sa stalo osudným, že v mladosti ako prvá prekročila miesto poliate vodou, ktorou umývali mŕtveho.
Brucho schovávali
Nie všetky ženy boli hrdé na tehotenstvo. Aby sa vyhli výsmechu a odsudzovaniu, boli schopné urobiť čokoľvek. „Najmä mladé, slobodné dievčatá sa snažili ťarchavosť zatajovať. Sťahovali sa obrusom, niektoré sa zašívali do plátna, čo malo nepriaznivý účinok na vývoj dieťaťa.“
Veľký význam prikladali predkovia svadobným obradom. Plodné manželstvo malo zabezpečiť obsypanie nevesty obilím. Pomôcť vraj mohlo i to, ak neveste položili do rúk bábätko. Ľudia verili, že ak počas svadobnej noci položia pod manželskú posteľ sekeru, mladomanželia splodia chlapčeka. Ak chceli dievčatko, museli ju položiť na iné miesto spálne.
Tehotnú ženu volali hrubá, hrubo, samodruhá, ťaršená či žena v tiaži. Slobodnej matke alebo vdove hovorili prespanka, jej dieťa bolo prespanča, nedeľák, nojdek, občas mu za trest nezvyčajné meno udelil aj kňaz.
Najúčinnejšia bola svätená voda
Pre tehotné Oravčanky platilo v minulosti mnoho zákazov. Žena nesmela piť alkohol, lebo sa dieťa mohlo narodiť postihnuté. Mala zakázané pozerať na škaredých či postihnutých ľudí. Ak budúca mamička tancovala, ľudia verili, že privedie na svet šialené dieťa. Keby sa v tehotenstve zľakla, bábätko by sa strhávalo. Ak pozrela na zajaca, mohlo byť mrzákom. Zakázané bolo aj kontrolovanie váhy. Ak sa totiž tehotná žena vážila, malo sa jej narodiť mŕtve dieťa. To isté hrozilo, keby pozerala na mŕtveho človeka.
„Nesmela spadnúť, pretože by potratila, ak stála v studenej vode, mohla mať ťažký pôrod. Taktiež nesmela pozerať do ohňa, lebo ak by sa pritom dotkla niektorej časti svojho tela, dieťa malo mať na tom istom mieste popálený fľak.“ Zakázané mala aj pozerať na myš, pretože sa tradovalo, že dieťa bude mať veľké materinské znamienko. Ak prekročila reťaz, ľudia verili, že dieťa sa v dospelosti dostane do väzenia.
Žena mohla jesť jedlá, na ktoré mala chuť. Nemohla však zatúžiť po dobrote, ktorú by nedostala. Vtedy jej totiž hrozil potrat. Kedysi sa ľudia veľmi báli urieknutia a zľaknutia. Tehotné sa pred nimi chránili okiadzaním zelinkami, ale aj chlpmi či vlasmi človeka, ktorého sa zľakli. Dodnes najúčinnejšia je podľa veriacich svätená voda.
Placenta pod statok
Na pôrod, nazývaný zľahnutie, sa tiež myslelo už počas sobáša. Ľahší pôrod malo zaručiť, ak nevestu pred odchodom na sobáš bili vrecom, alebo ak jej manžel počas svadobnej noci rozväzoval uzlíky na šatách. Nešťastie prinášalo, ak babici skrížila cestu k pôrodu mačka. Dieťa malo byť v takomto prípade strigou alebo strigôňom.
Ženy rodili v kúte izby, na posteli zastretej takzvanou kútnou plachtou. Slúžila na zamedzenie prístupu nečistých síl a výmene dieťaťa. Najťažší bol prvý pôrod. Aj ten sa však dal zmierniť. „V niektorých častiach Oravy ľudia verili, že pomôže, ak manžel položí rodiacej žene ruku na brucho,“ hovorí Elena Beňušová. Ženy zo Zázrivej ešte v dvadsiatych rokoch minulého storočia rodili výlučne postojačky a na slame.
Pod rodičku podkladali čisté vrecia. Placentu slobodnej matky odkladali na liečenie. Inde ju zahrabávali do maštale, aby sa statku dobre vodilo.
Detský plač v chotári
Nebolo nezvyčajné rodiť priamo v poli. Žena si pupočnú šnúru preťala motykou a dieťatko zabalila do zástery. Boli však aj prípady, kedy sa matka k bábätku priznať nechcela a zahrabala ho tam, kde ho porodila. „Ľudia jej potom pripisovali vinu za trest, ktorý prišiel na celú dedinu. Ak žena zmárnila novorodenca, spustil sa silný dážď, ktorý trval dovtedy, kým voda zahrabané dieťa nevyplavila. V chotári vraj bolo počuť plač, ľudia sa dieťa snažili nájsť, ale márne.“
Hlavičku novorodenca potierali maslom, aby bolo múdre. Do perinky prikladali trochu soli – symbol bohatstva, a kúsok chleba, aby bolo dieťa poslušné. Ukladali ho na kožúšok, aby bolo kučeravé. Dieťatko prvý raz kúpala babica v drevenom korýtku. „S prvým kúpeľom sa spájala snaha ovplyvniť budúcnosť dieťaťa, jeho výzor, povahu a zdravotný stav.“ Vodu po kúpeli vylievali na miesto, kde nikto nechodil, na kvetiny alebo pod ovocný strom, aby sa o dieťati nehovorilo a aby ho neobrali neprajníci o spánok.
Desiatky krstných detí
Pred urieknutím chránila červená farba, ktorú malo bábätko stále v perinke alebo na oblečení. Urieknuté dieťa plakalo, zle spávalo a stále sa preťahovalo. Pomáhalo okiadzanie nad tromi zápalkami, potieranie plienkou namočenou v moči alebo opakom trikrát opľutej spodnice.
Krstiny boli veľkou rodinnou slávnosťou. Za krstných rodičov volali nielen príbuzných. Krstný otec neraz chýbal. „Za kmotry často pozývali aj ženy, ktoré nemali vlastné deti, a tak sa stávalo, že jedna žena mala aj šesťdesiat krstných detí,“ hovorí etnologička.
Mená vyberali rodičia, občas dali na rady kňaza. Zdravé dieťa krstili dva až tri týždne po narodení. Choré čo najskôr. Krstiny boli u bohatších veľkolepé, u chudobných skromnejšie. V oboch prípadoch však mali jedno spoločné – museli byť veselé a trvali aspoň do polnoci.
