HLADOVKA. Klobúky, vybíjané opasky rôznych veľkostí, farieb i hrúbok, kolíska, vyrezávané stoličky, skrine, police, valašky, krojované bábiky, súkeňaky, haleny či kožuchy. Malá izbietka v hladovskej fare ukrýva všakovaké goralské poklady.
Viac ako storočný kožuch
Kňaz Jozef Golvoň, správca hladovskej farnosti, rodák z Brezovice, je milovníkom goralskej kultúry a tradícií. Už ako chlapec si rád pospevoval goralské piesne, obliekal kroj.
Keď nastúpil do seminára, začal si o goraloch zháňať knihy. Nielen z čítania, ale aj z rozprávania starých ľudí sa o nich veľa dozvedel. Spočiatku si sám kupoval tradičné goralské veci. Odkladal, čo sa mu dostalo pod ruky. „Veľmi som sa z toho tešil,“ hovorí.
Najstarším v zbierke je tradičný brezovický kožúšok vyrobený zrejme koncom 19. storočia. Na prvý pohľad vyzerá staro. Viac ako sto rokov by mu však tipoval málokto. „Sám sa čudujem sa do ovčej kože nepustili mole.“ Vyšívaný kožuch, zrejme posledný v dedine, našiel pred rokmi u starých Brezovičanov.
Brezovický kožuch má viac ako sto rokov.
Raritou sú aj súkeňáky. Jozef Golvoň si ich dal ušiť z posledného súkna, ktoré dali utkať jeho rodičia. „Ešte ako siedmak som ho bol dať ubiť v bielopotockej stupe. Odložili sme ho na neskôr. V roku 1979 však vyhorel rodičovský dom, mysleli sme, že zhorelo aj súkno. Po rokoch som ho náhodou objavil. Dal som ho vyčistiť a sú z neho súkeňáky.“
V hornej časti sú ruže, symbol mládenectva. Ženáči mali namiesto nich zelené vetvičky.
Všade samé mušle
„Kedysi gorali nosili klobúky, takzvané kaňáky, bez ozdôb alebo len jemne dozdobené tenkými mosadznými retiazkami,“ hovorí Jozef Golvoň a ukazuje na jeden z piatich goralských klobúkov. „Až neskôr na nich pribudli prírodné alebo umelé mušle a napokon na dozdobenie pero z orla a páperie.“
Orlie pero je symbolom slobody. O goraloch je známe, že po ničom netúžia tak veľmi, ako po slobode. Mušle zase predstavovali bohatstvo majiteľa klobúka.
„Gorali boli vynikajúci plátenníci. Keď nebolo na chlieb, neváhali ísť predať plátno až na Blízky východ. Arabom sa plátno páčilo, pretože bolo nielen kvalitné, ale aj veľké, akurát na ich tuniky. V týchto krajinách boli jediným platidlom mušle. Keďže ich goral nechcel mať schované kdesi doma, začal si ich prišívať na klobúk. Čím viac mušlí, tým väčšie bohatstvo.“
Pôvodne sa tradovalo, že mušle sa na klobúky dostali vďaka splavovaniu dreva po Dunajci do Baltiku. Vraj po každej plavbe si muž pripol na klobúk jednu mušľu. „Kde by sa však v studenom Baltickom mori zobrali mušle? Okrem toho, Dunajec bol kedysi užší ako Oravica. Ťažko by sa dalo po ňom splavovať drevo.“
Ešte voňajú žinčicou
Na zdobenej goralskej komode, ktorú duchovnému robil dnes už nebohý hladovský majster Ján Hutlas, ktorý zdobil aj strop v kostolíku sv. Anny v Oraviciach, stojí bábika v kroji, novšie i staršie črpáky. Dva z nich, tmavé, stále cítiť žinčicou a dymom. Roky ich používali bačovia na salaši.
Pred nimi ležia zvláštne kovovo-drevené fajky. „Sú to typické goralské zapekačky,“ hovorí Jozef Golvoň. „Do jednej išiel tabak. Druhá, novšia, je prispôsobená na cigaretu. Vyrábať sa začali dávno pred vojnou. Prokop z Ratulova bol známy výrobca týchto fajok.“ Obe zdobí malý kovový kohútik. Zberateľ z Hladovky sa zatiaľ nikde nedočítal, čo symbolizuje. „Myslím, že predstavuje ostražitosť. Aby si fajčiar fajku nikde nezabudol a nespôsobil požiar.“
Zdobené kožené opasky sú neoddeliteľnou súčasťou kroja. Fanúšik goralov má tri, prvý si kúpil na Spiši. Najširší má takmer pol metra. Vyzerá pekne, ale je nepraktický. No dá využiť.
„Mal som silný zápal obličiek. V zime, keď som išiel spovedať, dal som si ho na tielko a na to reverendu. Akoby som mal na chrbte pec. Naši dedovia neboli hlúpi. Pri robote v hore sa spotili, košeľa sa vysúkala z nohavíc, ale opasok sa ani nepohol. Muži mali obličky stále chránené. Vďaka nemu si zachovávali aj pevné brušné svaly.“
Minihudobniny
Na drevenej lavici v goralskom malom múzeu sú odložené staré husle. Jozef Golvoň si ich kúpil, keď pôsobil na Spiši. Cnelo sa mu za domovom. Keďže mu chýbala oravská ľudová hudba, sám sa naučil hrať jednu pieseň.
Hladovský kňaz Jozef Golvoň mal od detstva blízko k tradíciám, folklóru a goralom.
„Dovtedy som pidlikal, až sa to dalo počúvať. Keď som sa však vrátil na Oravu, už som na nich nehral. Nebolo treba. Keď som zatúžil po hudbe, stačilo mi vyjsť na ulicu a všetko, čo srdce ráčilo, som mal.“
V zbierke sú aj štyri píšťaly. Prvú si milovník goralskej kultúry kúpil ako vysokoškolák. Dovtedy chodil okolo hudobnín, až sa rozhodol vojsť dnu. „Nemohol som bez nej odísť. Stála 24 korún československých.“
Poličku na stene zdobia farebné keramické taniere a misky. Pod ňou je o stenu opretý zvláštny drevený nástroj. „To je trlica, trepal sa na nej ľan.“ Vedľa nej stojí kolovrátok, kúdeľ ľanu a vreteno, všetko pripravené na pradenie nití.
Za ním sú nariadkované valašky. Každá je iná, všetky však majú jedno spoločné – zdobené sú plesnivcom a inými vysokohorskými kvetmi, vtákmi či horami. Rovnako ako goralské kroje.
