DOLNÝ KUBÍN. Napriek neúspešnému koncu sezóny neboli na juhu Slovenska nespokojní. „Celá finálová séria bola veľmi vyrovnaná a v každom zápase sa rozhodovalo až v závere,“ hovorí Dolnokubínčan Lukáš Dubovský. „Rozhodujúci bol tretí zápas, ktorí sme doma o bod prehrali. V takýchto vyrovnaných dueloch rozhodujú detaily.“ V závere urobili Komárňania niekoľko školáckych chýb, čo sa im vypomstilo.
Prievidza je doma ešte silnejšia ako u súperov. Vyhráva sa tam ťažko. „Prehrali sme, aj keď to bolo nesmierne vyrovnané. Titul sme nevyhrali, no aj tak sme s výsledkom spokojní. Keby mi niekto na začiatku sezóny povedal, že budem mať striebornú medailu, tak by som ju bral všetkými desiatimi,“ povedal bývalý hráč Kubína a Svitu.
Pre Lukáša bola posledná sezóna najúspešnejšia. Nielen z pohľadu tímového, ale aj osobného. Pravidelne nastupoval v základnej zostave. „Doteraz som vždy hral len za tímy, ktoré boli v dolnej polovici tabuľky. V Komárne sú ambície iné a som rád, že dos-távam toľko priestoru na palubovke.“
V reprezentácii už bol. Rád by na to nadviazal
V hraničnom meste s Maďarskom je príprava na nový ročník už v plnom prúde. Letný dril, aj s Dubovským v kádri, začal druhý augustový týždeň. „Zatiaľ sa skladá z atletickej prípravy, posilňovne a zlepšovania sa v individuálnych herných činnostiach. Neskôr už pribudnú aj prípravné zápasy a taktická príprava na zvládnutie herných situácií. Ambície sú rovnaké ako minulý rok a to postup do semifinále a potom sa uvidí,“ uviedol dvadsaťpäťročný krídelník.
Z Komárna to je predsa len bližšie aj do slovenskej reprezentácie. Celok hrá o najvyššie priečky a pre Lukáša by to po mládežníckom výbere do 18 rokov bol návrat do reprezentácie so slovenskou trikolórou. „Zatiaľ som to nemusel riešiť. Pre každého basketbalistu je však česť reprezentovať krajinu.“
Malé deti bez basketbalu
Basketbalovú školu získal 192 cm vysoké krídlo s výbornými obrannými schopnosťami v Dolnom Kubíne. Mládežnícka pyramída bola na dolnej Orave celoslovensky známa. V tých rokoch tvoril so spoluhráčmi skvelú basketbalovú partiu, ktorú poznalo celé Slovensko. Úspechy v mládežníckych kategóriách tomu nasvedčujú. „Boli sme mladý a výborný kolektív. To sa odzrkadlilo aj na výsledkoch. Patrili sme k najlepším družstvám a trikrát sme sa stali majstrami Slovenska.“
Všetko sa však rozpadlo a niektorí hráči museli skončiť. „Je mi hrozne ľúto, že to tak dopadlo. Hlavne kvôli ľuďom, ktorí nás chodili povzbudzovať a mali radi basketbal. Na druhej strane to chápem. Kubín je malé mesto a sú tu ťažké podmienky na fungovanie profesionálneho športu v najvyššej súťaži. Mrzí ma však, že malé deti, ktoré sa chcú venovať basketbalu, nemajú možnosť.“
Fanúšikovia sú fantastickí
Na Orave boli vždy skvelí fanúšikovia. Basketbal ich bavil a veľkú podporu cítili aj hráči na palubovke. „Hnalo nás to stále dopredu. To isté zažívam aj teraz v Komárne, ale vo väčšom. Hala je na každý zápas vypredaná a ľudia basketbalom žijú. Aj keď sa nám nedarí, tak nás ženú dopredu a sú našim šiestym hráčom na ihrisku. Tak to bolo aj v Dolnom Kubíne.“
Tento rok sa hráč s číslom dvadsaťdva na drese mohol opäť o tom presvedčiť. Bývalí spoluhráči sa stretli na exhibičnom zápase, v ktorom však Lukáš Dubovský nemohol nastúpiť. Napriek tomu pricestoval a povzbudzoval ich z lavičky. „Mal som vtedy natrhnutý lýtkový sval a po mesačnej liečbe som sa len uzdravoval. Nemohol som riskovať obnovenie zranenia pred semifinále play off, ktoré nás čakalo. Ak by to bolo po sezóne, určite by som nastúpil. Bol som ale rád, že som sa stretol s chalanmi aj s fanúšikmi, ktorí na nás nezabudli,“ povedal Dubovský.
