Po vlaňajšom úspechu v kanadskom Mont Laurier dosiahol Detský divadelný súbor Prvosienka zo Zákamenného ďalší výrazný úspech. Koncom minulého roka sme sa uchádzali o účasť na Svetovom festivale detských dramatických umení v japonskej Toyame. Dúfali sme, že naše pohybové predstavenie Domov osloví organizátorov a vyberú nás.
Poďakovanie
Opäť sa nám to podarilo a tak sa začal kolotoč zháňania peňazí a všetkých možných príprav. Obyčajne sa ďakuje na konci, ale chceme teraz poďakovať hneď. Bez osobnej angažovanosti ministra školstva a jeho kolegov a starostu našej obce Zákamenné by sa cesta uskutočnila len s ťažkosťami. Ďakujeme aj viacerým podnikateľom z regiónu, ktorí nám aj v tejto ťažkej situácii pomohli finančnou čiastkou.
Precízni Japonci
Nazvali by sme to cestou a pobytom prekvapení. Samotná cesta do krajiny vychádzajúceho Slnka trvala s prestávkami 32 hodín. Nezažili sme jednu noc, počas nej sme leteli blízko polárneho kruhu, kde bol vtedy polárny deň.
Po prílete do Tokia nás čakala sprievodkyňa, klimatizovaný autobus a osemhodinová cesta do Toyamy. Japonskí hostitelia boli počas celého festivalu mimoriadne pozorní, až nám to niekedy prekážalo. Ich povestná organizovanosť sa prejavila hneď na začiatku, každý účastník dostal podrobný rozpis celého týždňa a osobitne ešte aj program nášho súboru - od raňajok, cez presun autobusom, pobytom na workshopoch, obedom, výletom, návštevou predstavení... V podstate to tak muselo byť, lebo na festivale sa zúčastnilo spolu 2600 detí a dospelých vrátane organizátorov a dobrovoľníkov.
Zo zahraničia okrem nás prišli súbory z Nemecka, Poľska, Maďarska, Česka, Belgicka, USA, Ruska, Singapúru, Indonézie, Izraela, Francúzska, Ekvadoru, Bangladéša, Austrálie či Egypta. Okrem zahraničných súborov vystupovali deti a mládežníci z Toyamy a Toyamskej prefektúry.
Podujatie malo i charitatívny rozmer, pozvanie dostalo aj 160 detí a 30 dospelých z Fukušimy a okolia, ktoré bolo vlani postihnuté zemetrasením.
Na svetovom festivale - Simona Brišová, Zuzana Holubčíková, Kristína Klačanská, Klaudia Klimčíková, Katarína Koleňová, Eva Rypáková, Paulína Vlčáková a vedúci Zuzana Demková a Pavol Demko s japonskými kamarátmi. FOTO: MATEJ DEMKO
Pestrý program
Okrem množstva predstavení mali všetci účastníci pripravený pestrý program. Na workshopoch sme sa učili hrať na tradičný japonský nástroj koto. Vyrábali sme vejáre. Mohli sme si vyskúšať chôdzu v drevených sandáloch v japonskom tradičnom divadle. Písali sme štetcom tradičnú japonskú kaligrafiu.
Zážitkom bola návšteva budhistického chrámu neďaleko Toyamy, ktorý je národným pokladom Japonska. Napriek množstvu návštevníkov dýchal z neho a okolia pokoj a harmónia.
Neodolal som a udrel na obradný bubon.
Uznanie pre Prvosienky
Samotný festival bol prehliadkou rôznych pohľadov na detské divadlo. Niektoré štáty hrali v tradičnom priestore, s množstvom kulís, bohatými kostýmami a rôznou kvalitou divadla. Typickým predstaviteľom boli súbory z Ruska, Singapúru, Indonézie.
Naše predstavenie bolo spolu s nemecko-poľským projektom vysoko hodnotené európskymi účastníkmi a uznanie a poďakovanie nám vyslovil aj Norbert Rademacher z Nemecka, osobnosť európskeho detského divadla. Naše aj nemecko-poľské predstavenie malo minimalistickú scénu, zamerali sme sa na posolstvo pre diváka a prinútili ho zamyslieť sa. Určite sme dobre reprezentovali slovenské divadlo a prácu s deťmi.
Všetci si rozumeli
Najemotívnejšia časť prišla záverečný deň. Japonskí organizátori pripravili pestrú prehliadku umenia zahŕňajúcu hru na strunové nástroje, vystúpenie 52 bubeníkov, tradičné japonské divadlo, moderný tanec a rozlúčkový večer.
Od japonských detí sme dostali množstvo vlastnoručne vyrobených darčekov, fotili sme sa, hrali sa s nimi a akosi sme zabudli, že jeden hovorí anglicky a druhý japonsky. Rozumeli sme si aj pri rozlúčke, keď som v náručí držal plačúce japonské dievčatko a ukľudňoval ho po slovensky. Našli sme si nových priateľov a aj to bolo jedným z poslaní festivalu.
Kopec zážitkov ešte nebolo spomenutých - sušiace paplóny na balkónoch v Tokiu, ryžové polia, prechod japonskými Alpami, diaľnice, záchody, minimalistické priestory v hoteli, strava, kimonový sprievod mestom s tradičnými tancami, neuveriteľná čistota v parku, pokus o útek od našich sprievodcov, (ne)platenie kartou či hľadanie Wi-Fi. To by bolo na ďalší článok.
Sme radi, že sme doma. Až tam, kdesi na druhom konci sveta si niekedy človek uvedomí, že to, čo považuje doma za samozrejmé, inde samozrejmé nie je a treba za to platiť, ak sa to vôbec dá kúpiť. Chceme preto poďakovať všetkým, ktorí sa akoukoľvek mierou zaslúžili o úspešné reprezentovanie našej obce, Oravy a Slovenska v Japonsku.
