Nemá rád ľudí so žraločou papuľou a tuleními ručičkami.
JASENOVÁ. Píše sa rok 1830. Dobákovci stavajú v dedine klasicistický kaštieľ. Koncom 19. storočia ho predávajú Pivkovcom, vraj z obáv, že je zakliaty, keďže každé dieťa, ktoré sa v ňom narodilo, zomrelo.
Sídlo dedí Věra Benšová po matke Oľge Pivkovej, ktorá sa vydala do Prahy za známeho architekta Adolfa Benša. Od roku 1950 do roku 1965 je v rukách štátu – ako kultúrny dom. Zrúcaninu, na ktorú je vydaný demolačný výmer, zachraňuje Věra spolu s manželom, hercom Svatoplukom Matyášom. Že nespadla, považuje Svatopluk za najväčší úspech svojho života.
Pivkov kaštieľ, národná kultúrna pamiatka z prvej polovice 19. storočia. Veril si „Keď som prišiel prvýkrát, púšťali tu filmy a požičiavali knižky,“ spomína herec. „Objekt bol v dezolátnom stave. No zvláštna atmosféra a patina ma dostali. Keď sa nám kaštieľ podarilo získať späť, bojoval som sám so sebou, či ho dokážem zachrániť, no sebadôvera zvíťazila.“
Začínali na nafukovačkách, zametali haluzami. Svatopluk sa manuálnej práce nebál. Jeho murárskou prvotinou v kaštieli bol múrik na balkóne.
„V dome neexistuje centimeter štvorcový, ktorý by som za tie roky nemal aspoň raz v ruke. Cítim sa tu dobre, všade. Na balkóne sa môžem donekonečna pozerať na Choč. V zime sme zas radi pri krbe. Robí mi dobre, keď sú návštevy spokojné a šťastné. Nakrútil som toho asi dosť, ale môj najväčší životný úspech je to, že som zachránil jednu kultúrnu pamiatku na Slovensku. To si vážim najviac.“
Povolaním herec, dušou robotník.
Najmenej dvanásť hodín Toho roku kaštieľ dostáva nový šat zvonku. „V máji sme si podali ruky, že sa do toho pustíme,“ hovorí Svatopluk o Jasenovčanovi Mirovi Mišekovi. „Som šťastný, že ho mám. Firma by to robila asi pol roka za nehorázne peniaze. Mám radosť z ľudí, ktorí si vážia robotu, a dajú si záležať na každom detaile.“
Pracovné plány do konca roka sú jasné. „Strecha je pomerne dobrá. V septembri obložíme steny kachličkami a na balkóne položíme novú podlahu. A vždy sa ešte niečo nájde.“
Hoci mu ťahá na 83, denne je na nohách najmenej dvanásť hodín. „Vstal som o siedmej, nachystal kávu a raňajky. Pred ôsmou prišli chlapi a robili sme do pol ôsmej večer,“ opisuje minulý utorok.
Radšej zdravý ako slávny Nakrúcanie ho už nebaví. „Lákajú ma, aj do divadla, všade treba starých dedov. No ja nechcem, odohral som si už všetko, počnúc Rómeom, končiac Richardom tretím. Radšej sa vyhovorím, že som v ďalekej cudzine. Nevidím v tom zmysel. Je to veľkovýroba, to už nie sú príbehy, ale nezmysly. Prečo si mám robiť na staré kolená hanbu? Nemám túžbu zviditeľňovať sa. Radšej budem zdravý ako slávny.“
Občas urobí výnimku, keď ho zlomí kamarát. „Dnes nakrúcaniu chýba serióznosť všetkých zúčastnených. Robí sa rýchlo a je absolútne jedno, či je to dobré alebo zlé. Keď som prijal úlohu neurochirurga v seriáli Ulica, zdalo sa mi, že to bude na niečo dobré. No keď som videl výsledok, hneď som požiadal, aby mi vymysleli nejakú chorobu. Bohužiaľ, chápem, že sa tým herci musia živiť, pretože majú v divadle strašné platy.“
Svoj vlastný, 3200 korún, považuje na tie časy za špičkový.
1968 - Ako pilot Pavel vo filme Nebeskí jazdci.
1972 - V sci-fi filme Akcia Bororo si Svatopluk Matyáš zahral s Božidarou Turzonovovou.
To je niečo ČT 24 a 4 – jediné televízne programy, ktoré herec sleduje.
„Radšej pätnásť minúť s chytrým človekom ako hodinu a pol pozerať na somarinu. Aj keď mám posledné tri týždne plnú hlavu farby, malty, cementu a podobných vecí, olympiádu sledujem. Najradšej mám atletiku. Tam sa nedá oklamať. Buď zabehne alebo nezabehne. V Prahe bývam kúsok od Dukly, kde už viac ako štyridsať rokov chodievam do sauny a na masáž. Tam sa stretávam s našimi najlepšími atlétmi. Keď Bolt zabehne stovku za 9,63, tak to je niečo.“
Fitness zadarmo Robím – odpovedá Svatopluk na otázku, čo robí pre to, aby vo svojom veku tak dobre vyzeral.
„V Prahe mám to isté, dom aj záhradu. Keď ide niekto okolo a vidí ma kopať, pýta sa, čo, preboha, zas robím. Odpovedám, že je to moje fitcentrum. Mám to zadarmo a ešte si urobím radosť. Môžem padať na ústa od únavy, no som šťastný, keď sa pozerám na to, čo som urobil. Vždy som videl výsledok, to ma hnalo dopredu. Ľudia dnes majú žraločiu papuľu a tulenie ručičky. Práve dnes ráno som si pomyslel, že je to neskutočné, stále nadávať, ani sa nevie načo, hlavne, že sa nadáva. Nebudem predsa niečo chváliť. Hrozný životný štýl.“
Prídeme „Mal som tu príbuzných, pozerali z balkóna a hovorili, že by sa zišlo do stredu záhrady jazierko s vodotryskom. Výborný nápad, povedal som, krompáčov mám dosť, ideme na to. Už sa neozvali. Myslím si, že robota človeka udržiava tak fyzicky ako aj psychicky. Zabíjať čas by ma zabilo. Od štrnástich som musel ťažko robiť. Na rok to bude sedemdesiat rokov a vôbec mi to nevadí. Hovorím si, že keby mi to ešte pár rokov vydržalo, nie aby som žil, ale aby som mohol robiť. Mám pre koho. Chcem im to odovzdať v plnej paráde. V Jasenovej, aj v Prahe. Manželka by mala obrovskú radosť. Pozerá sa na mňa zhora a drží mi palce.“
Svatopluk Matyáš sa po rozhovore prezlieka do pracovného a pokračuje v natieraní drevených okien. Zároveň sa teší na návštevu synovca s rodinou. Strýcu, tak my přijedem – aj pre tento telefonát desiatky rokov tvrdej práce neboli zbytočné.
Majiteľovi s obnovou pomáha Jasenovčan Miro Mšek s partiou. FOTO: IVAN FARBÁK
Svatopluk Matyáš (82)
Pochádza z Radslavíc pri Přerove. Vyučený mäsiar neskôr vyštudoval obchodnú školu v Prahe. Keďže sa chcel vyhnúť vojne, prihlásil sa na DAMU. V divadlách, hlavne v Ostrave a v Olomouci, stvárnil množstvo hlavných postáv. Film Nebeskí jazdci, v ktorom účinkoval, je dodnes považovaný za najlepší československý vojnový film vôbec. Hral v desiatkach televíznych filmov a seriálov.
Jeho manželka, bývalá tanečnica a novinárka Věra Benšová, s ktorou má dcéru Alenu, zomrela pred piatimi rokmi. Odpočíva na jasenovskom cintoríne.
Pivkov kaštieľ v Jasenovej je národnou kultúrnou pamiatkou.
(lš)
