Po búrlivej mladosti našiel zmysel života v psoch. Bez svojich severských miláčikov si nevie predstaviť ani deň. Jeho sen – postaviť sa na štart najťažších a najväčších mašérskych pretekov na Aljaške. Peter Rychtárech.
ORAVSKÁ POLHORA. Začínal s Hatty. Po čase k nej pribudla fenka Axa, o pár mesiacov Eros, Barónka, Calamity Jane, Apaš. Väčšina z nich boli huňaté biele samojedy. Žil striedavo v rodinnom dome a paneláku, neďaleko Trenčína, aby napokon zakotvil v oravskopolhorskej prírode obklopený 18-člennou svorkou psov.
„Môj život je komplikovaný,“ hovorí Peter. „Konečne som však tam, kde chcem byť a robím, čo ma napĺňa.“
Huňaté biele gule
Mal 25 rokov, keď sa presťahoval z bytu do rodinného domu. Túžil po psovi. Spočiatku chcel pitbula alebo vlčiaka. Vo voliére však napokon skončil kríženec kólie s vlčiakom od susedov. Fenku Peter nazval Hety. Inšpiroval ho článok z obľúbeného časopisu.
„Písali o mašérovi, ktorý mal doma sedemdesiat psov,“ hovorí. „Jeden z nich sa volal Hety, veľmi sa bál búrky. Keď vonku bili blesky, majiteľ ju zatváral v dome. Aj moje šteniatko sa bálo búrky.“ Dnes má Hety štrnásť rokov, je Petrovým najstarším štvornohým miláčikom. Kedysi viedla záprah, teraz oddychuje vo voliére.
Hety mala po roku šteniatko Axu. Petrovi však dva psy nestačili. Pôvodne chcel grónske psy. Na výstave huňatých severských plemien samojedov mu jeden bez majiteľa okamžite padol do oka. „Zapol som Erosa za trojkolku, či dokáže čo-to potiahnuť. Nemal problém. Hneď z nás boli parťáci.“
Peter Rychtárech by sa raz chcel postaviť na štart aljašských mašérskych pretekov.
Tragický koniec
Do svorky zakrátko pribudla ďalšia chlpatá guľa – Barónka. Z Erosa sa však medzitým vykľul „utekáč“ – večne utekajúci pes. „Ušli spolu, Barónku sme viac nevideli.“ Peter namiesto nej kúpil Calamity Jane. Aj tá ušla s Erosom, k dvojici sa pridala Axa. Jej život skončil pod kolesami vlaku. Po troch dňoch Peter zistil, že zvyšné dva psy v susednej dedine na príkaz starostu zastrelili poľovníci.
„Vraj preto, že boli nebezpečné. Calamity však bola neškodné 4-mesačné šteňa. Nahlásili sme to polícii, psy mali hodnotu 124-tisíc korún, pretože Eros bol chovný pracovný pes. No nič sme nedosiahli.“
Hoci to bolo pre mašéra veľmi ťažké, rozhodol sa, že sa pokúsi svorku znova rozšíriť. Opäť kúpil samojeda. Dostal meno Apaš. Tentokrát Petra inšpiroval film o lovcovi kožušín. „Jeho obľúbeného psa prešlo auto, od vodiča dostal na oplátku Apaša. Lovec si ho nevšímal. No keď sa so záprahom prepadol do ľadovej vody, práve on mu zachránil život. A v tom je symbolika. Veril som, že sa aj ja vďaka Apašovi spamätám z tej zlej skúsenosti.“
Nie je mašér ako mašér
Tridsaťdvaročný Peter sa najprv učil z časopisov, čítal knihy, odborné články, pozeral filmy. Po čase začal navštevovať mašérske preteky. Prvýkrát vycestoval na týždeň do Čiech. „Tam som prvý raz stretol mašérov s veľkým M, ktorých si dodnes vážim. Zoznámil som sa tam aj s mladým chlapcom. Po tretej chemoterapii sa rozhodol, že sa postaví na štart so svorkou samojedov. Ako prvý v histórii tieto preteky so samojedmi aj ukončil.“
Peter má mnoho vzorov. Všetci majú jedno spoločné – jazdia extrémne dlhé trate. „Nechcú byť jednoznačne najrýchlejší, dôležitá je výdrž psov. Správajú sa k nim úplne inak ako takzvaní závodníci, ktorí vedia len pokrikovať na svorku, aby bežala čo najrýchlejšie.“
Po čase Peter kúpil Eliáša. Ani nevedel ako, k trom psom čoskoro pribudlo ďalších sedem. Známy odchádzal do Anglicka. Požiadal ho, či by sa mu o ne nepostaral. S radosťou súhlasil. Petrova kariéra sa začala sľubne rozvíjať. Navštevoval jednu súťaž za druhou, spoznával nových ľudí, naplno sa venoval psom. Keď bolo najlepšie, zrazu sa všetko zmenilo.
„Skončil mi vzťah, bývalá priateľka si zobrala Apaša, po pár mesiacoch sa vrátil aj kamarát a zobral si svojich siedmich psov. Zostali mi dva. Bral som akúkoľvek prácu, pretože na nákup nových zvierat neboli peniaze. Pred dvomi rokmi som dostal ponuku, aby som prišiel sem. Nebolo o čom premýšľať.“
Kráľ svorky
Dnes sa Peter stará o osemnásť psov. Väčšina z nich sú husky. Tieto severské plemená v lete nadmernú starostlivosť nepotrebujú. Nesmie im chýbať jedlo, musia mať čisto a chlad. V horúčavách treba aj niekoľkokrát za deň poliať voliéry vodou. Večer sa Peter na pár hodín mení na kráľa svorky. „Všetky pustím, hrám sa s nimi, češem ich, šantíme spolu aspoň dve hodiny.“
V zime je starostlivosť náročnejšia. Začína tréning. Najskôr silový, aby sa tuk z leta zmenil na svaly. Psy nevyčerpáva do úmoru, ide mu skôr o vytrvalosť. V jednom záprahu má šesť psov. Najlepším vodcom je alaskan Black. Peter vyberá aj ďalších, aby ich mohol striedať.
„Líder sa nedá vychovať, musí sa narodiť,“ vysvetľuje mašér. „Uloženie ďalších psov v záprahu musí chovateľ odsledovať. Napríklad Axel a Ice sú plachí, boja sa ľudí, nemôžu byť vpredu. Sú však veľmi silní, preto ich zapriaham úplne dozadu. Ťapka zase nikdy nebude bežať na pravej strane, je to taká ľavobočka.“ Šteňatá vychováva odmalička, trénovať ich však začína až od deviatich mesiacov, väčšia záťaž prichádza do úvahy po roku a pol. „Treba ich cvičiť, skúšať postroj, aby si naň zvykli. Mašérstvo majú v génoch, len ho v nich treba prebudiť.“
V budúcnosti by sa chcel vrátiť k chovu samojedov. Šteňatá však nie sú lacné.
Pre pitbulov aj ratlíkov
Chovatelia husky robia pre ľudí rôzne atrakcie. Pre profesio-nálnych mašérov, ale aj začiatočníkov, usporadúvajú v zime preteky naprieč oravskopolhorskými lesmi, v lete rôzne súťaže a workshopy. Jeden sa chystá aj nasledujúci víkend. „Môže prísť ktokoľvek, majitelia pitbulov, husky, kólií, ale aj pudlíkov či ratlíkov. Pre každého bude niečo pripravené.“
Summer Orava challenge. Účastníci vlaňajšieho stretnutia pod Babou horou.
Na trojdňovú akciu organizátori pozvali ikonu mašérstva, dvojnásobného víťaza aljašských pretekov Iditarod. Trať má 1150 míľ, najlepší mašéri ju prejdú za deväť dní. Svetoznámy mašér, Nór Robert Sorlie, pozvanie prijal. O zábavu pod Babou horou od piatku do nedele určite nebude núdza.
