ORAVSKÁ PRIEHRADA. Sobota popoludní. Na pláži je len zopár ľudí, väčšinou Poliaci. Horúci deň ako každý iný. Až kým niekto nezačne kričať, že dvojica plaviaca sa na nafukovačke zmizla pod vodou.
Sťahovala ho pod vodu
Dvadsaťdvaročný Miloš je práve v požičovni lodiek a vodných bicyklov. Na zúfalý krik ľudí vybehne vonku. Desiatky metrov od brehu vidí opustenú nafukovačku. Neďaleko od nej zazrie mladú ženu, ktorá sa snaží zostať nad hladinou. „Neváhal som ani sekundu,“ hovorí. „Plával som k nej najrýchlejšie, ako som vedel. Stratila sa mi pod vodou. Našťastie, keď som bol asi päť metrov od nej, podarilo sa jej opäť na chvíľu vynoriť.“
Snažil sa ju chytiť tak, ako ho to učili na plaveckom kurze – od chrbta za bradu. Žena však bola v šoku. Sťahovala ho pod vodu. „Je to hrozný pocit. Na kurze nám síce hovorili, že správanie topiaceho sa človeka je nepredvídateľné, no prax je niečo úplne iné než teória.“
V tej chvíli však pri dvojici zastavili ďalší Poliaci na vodných skútroch. Jeden z nich skočil Milošovi na pomoc. Mal vestu, udržal sa na vode oveľa ľahšie. Spoločne vystrašenú ženu naložili na skúter a odviezli na breh.
Zmiešané pocity
Miloš sa snažil nájsť aj muža, ktorý zmizol pod vodou ešte skôr ako jeho partnerka. Ponoril sa, v mútnej vode však nič nevidel.
„Bola tam hĺbka skoro 6,5 metra. Išiel som najnižšie, ako sa dalo. Bola tam tma. Len som hmatal rukami, či ho náhodou nenájdem. Žiaľ, nepodarilo sa.“ Utopeného Poliaka vytiahli z vody až druhý deň profesionálni potápači.
Mladý Námestovčan si robil kurz plavčíka pred dvomi rokmi. Nikdy však túto prácu oficiálne nerobil. „Išiel som naň, pretože cez leto pracujem pri vode a viem, že sa tu môže stať čokoľvek. A napokon sa mi to naozaj vyplatilo.“
Bola to jeho prvá záchranná akcia. Záchrana mladej ženy ho teší, mrzí ho však, že sa mu nepodarilo nájsť aj jej priateľa. „Celú noc som nespal. Premýšľal som, či som ho mohol zachrániť. Mal som veľmi zmiešané pocity.“ S mladou Poľkou sa po záchrane už nestretol. Nepozná ani jej meno. Vie len to, že pochádza z Krakova a má približne devätnásť rokov.
Vrúcne objatie
Štepitovci sú úzko spätí s vodou. Plavčíka robí mladý Miloš, jeho brat stráži kúpajúcich sa na plážach v Amerike. A ľuďom vo vode kedysi pomáhal aj ich otec. Práve hlave rodiny sa pred sedemnástimi rokmi podarilo niečo podobné ako dnes jeho synovi. Tiež pracoval v požičovni plavidiel. Zároveň robil aj záchranára vodnej záchrannej služby.
„V jeden horúci letný deň som odrazu začul srdcervúci výkrik - záchranári,“ spomína Miloš Štepita starší. „Na brehu ležala staršia žena, nemala tep, nedýchala. S kolegom sme ju začali oživovať. Podarilo sa. Moje prvé pocity boli zvláštne. Napätie sa miešalo s úľavou.“ Niekoľko dní po záchrane nemohol pokojne spávať.
„V hlave sa mi dookola premietali zábery ako z filmy – obraz utopenej ženy s posmrtnou farbou tváre, ktorú sa nám podarilo prebrať k životu.“
Rovnako ako syn, ani on nevedel meno zachránenej ženy. Po niekoľkých rokoch na udalosť zabudol. Až kým za ním neprišiel starší Poliak, ktorý sa ho pýtal na meno. „Objal ma, vari najvrúcnejšie ako mohol, a so slzami na tvári mi ďakoval za záchranu manželky. Bol to skvelý pocit.“
