ŠTEFANOV NAD ORAVOU. Narodila sa rok po konci prvej svetovej vojny a istý čas pracovala v Podbieli v mlyne. Pochádza z jedenástich detí, z ktorých však len sedem prežilo. Počas života zažila mnoho trápení a ťažkostí. Jej oporou je modlitba a cirkev. Napriek všetkému je dodnes vitálna a pracovitá. Po manželovej smrti veľa cestovala, dnes žije sama v domčeku s nemalou upravenou záhradkou.
Privítala nás bosá
Súčasná doba je pre starenku Paulínu Gregorcovú nepochopiteľná a nelogická. „Dnes mladí žijú kadejako. To sa kedysi nemohlo. Žilo sa podľa prísneho náboženstva. Nie ako teraz. Túto dobu nemôžem pochopiť a ani táto mládež nepochopí naše životy, a to, čo sme zažili my.“
Pre niekoho nemožné, no pre Paulínu zásadné pravidlo. Pravidelne chodila pešo bez topánok zo Štefanova do tvrdošínskeho kostola. Niekedy aj dvakrát do dňa, celých štrnásť kilometrov. „Každý deň som tak chodila. A preto ma ani teraz nohy nebolia.“ Pri pohľade na jej nohy nám to bolo jasné. Tak ako celé roky, aj teraz bola bosá. A tak nás aj privítala.
Rehoľa - jej nesplnený cieľ
Sedem rokov navštevovala základnú školu, chcela študovať aj ďalej. Okolnosti jej to však nedovolili. „Nebolo veľa peňazí a tak mi to otecko zakázal. Museli sme gazdovať. Veľmi som chcela ísť do rehole, žiaľ, ostala som doma.“
Keďže bola najstaršia dcéra, prišiel čas vydaja. To sa jej však nepáčilo, stále uvažovala o rehoľnom živote. „Keď som mala moc pytačov povedala som, že sa vydávať nechcem, že som ešte mladá.“ Presviedčali ju aj snubnými prsteňmi. „Jeden zámožný pytač doniesol dokonca aj obrúčky. Nechala som ho však v izbe a utiekla som do maštale.“ Keď jej otec pohrozil, že ju vyženie z domu, nakoniec privolila.
Po krátkom čase sa Paulína spoznala s mladým mlynárom Antonom, bol jeden z posledných pytačov.
„Môjho muža tiež chcelo veľa dievčat. Pracoval v mlyne. Povedal im, že ktorá upečie najlepší chlieb, tú si vezme za ženu. Mladé ešte nevedeli piecť. Keď chlieb vytiahli z pece, rozpadol sa. Ja som upiecť vedela, mama ma naučila. Po troch týždňoch bola svadba, presťahovali sme sa do mlyna v Podbieli. Prežili sme tam pätnásť rokov.
Zachránila život vojakovi
„Dva mesiace po vypuknutí druhej svetovej vojny môj muž narukoval a ja som ostala na všetko sama. Po prechode frontu prišiel do mlyna ranený vojak. Poprosil o jedlo a šaty. Ukázal mi fotku, na ktorej boli jeho štyri deti, plakal a bozkával ju. Bolo mi ho ľúto.“
Vojak sa neskôr dostal domov a o dva roky po skončení vojny sa prišiel poďakovať.
Návrat do rodiska
Keď sa jej vrátil manžel z vojny, dlho v mlyne už neboli. Zistili mu silnú alergiu na múčny prach a tak sa odsťahovali späť do Štefanova.
„Mám štyri deti, ktoré majú už svoje rodiny. Cez zimu chodievam k dcérke na Kysuce.“
Paulína Gregorcová má štrnásť vnúčat a štyridsať pravnúčat. Dnes už žijú len dve sestry, s ktorými sa často stretáva. Vdovou je už celých dvadsaťsedem rokov.
Napriek všetkému sa z nej stala vášnivá cestovateľka. Navštívila miesta ako Kanárske ostrovy, Lurdy, Medžugórie a mnoho ďalších miest. Dobre sa poznala aj so zosnulým biskupom Františkom Tondrom, ktorý ku nej chodil celé štyri roky na prázdniny.
Táto nevšedná starenka má v srdci silný odkaz, ktorý zanecháva stopy a núti človeka zamyslieť sa nad vlastným životom.
Autor: Mária Pazúriková
