Keď sa 25. februára 1948 ujali moci komunisti, Jozef Haluška mal 26 rokov. Netušil, že súdruhovia mu ukradnú viac ako päť rokov života.
Amerika
Vyrástol v Dolnom Kubíne. Po skončení školy pracoval na stavebnom úrade v Bratislave. S prácou bol spokojný. Po Víťaznom februári sa situácia zmenila. V Amerike mal štyroch strýkov a brata. Rozhodol sa, že pôjde za nimi. Od brata dostal adresu kamaráta v Mariánskych Lázňach. Išiel za ním, ale ten už bol v Anglicku. Domov sa vracal vlakom. Stretol v ňom Antona Blaška z Jakuba pri Banskej Bystrici.
„Pustili sme sa do reči a zistil som, že máme rovnaké úmysly,“ povedal Haluška.
Slovo dalo slovo a začali plánovať spoločný útek do Nemecka. Pridal sa aj Imrich Petrán zo Žiliny. Najskôr chceli prejsť hranicu pri Železnej Rude, ale rýchlo zistili, že je dobre strážená. Neskôr sa zoznámili s Jozefom Lukáčom, ktorý ich predstavil Jozefovi Béberovi.
Ruky hore!
Béber bol rotmajstrom na letisku vo Svite. Navrhol, že získa kľúč od hangáru, v ktorom bolo lietadlo. Patrilo svetoznámemu výrobcovi topánok Baťovi. „Chceli sme sa dostať do americkej okupačnej zóny v Nemecku. Zdalo sa nám, že lietadlo je výborný nápad.“ Netušili, ako veľmi sa mýlili.
Akciu naplánovali na noc 26. júna 1948. Bez problémov sa dostali až ku hangáru. Vtedy sa na oblohe zjavili červené svetlice a ozvalo sa: Ruky hore! Sen o Amerike sa rozplynul.
Eštebák
Všetci, okrem Bébera, skončili v putách. Bol to totiž spolupracovník Štátnej bezpečnosti. Celú akciu riadil spravodajský dôstojník Viliam Farbaky. Naplánovali ju dokonale. Štyria muži túžiaci po slobode im sadli na lep a ocitli sa vo väzení. Eštebáci si pripísali ďalší úspech pri ochrane socialistickej vlasti.
Udalosti nabrali rýchly spád. Súd ich deň pred Silvestrom1948 uznal vinnými zo zločinu prípravy úkladov proti republike a pokusu zločinu krádeže. Blaško dostal sedem rokov, Petrán šesť, Haluška päť a pol roka väzenia. Okrem toho všetci stratili „čestné práva občianske v podobe straty úradu“ na dobu päť a straty volebného práva na tri roky. Lukáč bol ako vojak z povolania súdený osobitne.
Propaganda
Obvinili ich aj z toho, že v emigrácii chceli spolupracovať na zničení ľudovodemokratického zriadenia ČSR.
„Nebola to pravda. Nemali sme záujem škodiť republike. Načo? Chceli sme sa len dostať do Ameriky. Lietadlo by ostalo v Nemecku, odkiaľ by ho vrátili do Československa. Tak sa to vtedy bežne robilo.“ Sudca mal iný názor.
Urán
Po súde sa ich cesty rozdelili. Jozef Haluška vystriedal niekoľko väzníc. Koncom júna 1949 nasadol spolu s ďalšími politickými väzňami na vlak, ktorý smeroval do Ostrova pri Karlových Varoch. Pracovný tábor Prokop v Hornom Slavkove so šachtou Barbora sa na takmer tri roky stal jeho domovom.
Stretol tam viacerých Oravcov, ktorí komunistom zavadzali. Slávik z Pribiša aj Hablák, zamestnanec hotela v Oravskom Podzámku, boli politickí väzni. Lehotský a Cimrák z Beňovej Lehoty neodvádzali kontingenty. Ľudovodemokratická spoločnosť spurných kulakov poslala na prevýchovu. Všetci ťažili urán.
Pod takýmito vežiami začínala cesta do uránového pekla.
Kruté podmienky
Jozef Haluška najskôr chvíľu pracoval ako údržbár v tábore. Nebola to ťažká práca. Potom ho presunuli pod zem.
„Bolo tam horúco a vlhko. Najhoršie bolo, keď sme po skončení šichty vyšli von a mrzlo. Celí premočení sme chodili zo šachty pešo až do tábora. Trvalo to dvadsať minút.“
Za ten čas mokré oblečenie a čižmy zmrzli na kosť.
Vytrpeli si aj pri pravidelnom zrátavaní väzňov. „Stávalo sa, že urobili chybu. Stáli sme na mraze aj hodinu, kým ju našli. Uši, ruky, nohy sme si necítili.“
Denne dostávali sedem cigariet. Mladý Oravec ich vymieňal za chlieb, salámu a mlieko. „Aspoň trochu som si prilepšil.“ Chlieb a horká káva na raňajky chlapom pracujúcim v tvrdých podmienkach jáchymovského pekla nestačili.
Karbidka
Pod zemou pracovali v dvoji-ciach. Po odstrele išli do zadymeného priestoru, kde nakladali vozíky s rudou. Po vyčistení úseku navŕtali diery na nový odstrel. Takto to išlo dookola. „Svietili sme si karbidovou lampou. Bolo to veľmi náročné.“
Neskôr sa mu podarilo dohodnúť s parťákom, ktorý rozdeľoval prácu. „Za svoj prídel cigariet som sa dostal na povrch.“ Práca signalistu pri výťahu sa s podzemím nedala porovnať.
Sloboda
Keď mu do odpykania celého trestu ostávalo už len niekoľko mesiacov, vo februári 1953 bol s dvojročnou podmienkou prepustený na slobodu.
Komisia svoje rozhodnutie zdôvodnila nasledovne. „Jozef Haluška má kladný vzťah k práci. Jeho výkon je 115 percent, dobrovoľných brigád sa zúčastňuje. Trvalú nenávisť proti dnešnému ľudovodemokratickému zariadeniu nemá, o čom svedčí kladný vzťah k práci i štátu. Svoju vinu najmä usilovnou prácou odčinil. Možno očakávať, že v tejto ceste a usilovnej práci pre štát a jeho socialistické budovanie zotrvá a zapojí sa do práce ako poriadny a napravený člen kolektívu pracujúcich ľudí. Ukladáme mu, aby sa v skúšobnej dobe zapojil prednostne do práce v sektore našej výroby a to do práce manuálnej a tak dokázal, že je dôvery mu komisii venovanej hodný.“ Preto nastúpil do kameňolomu v Kraľovanoch, kde musel povinne odrobiť rok.
Jozef Haluška má deväťdesiat rokov. Aj keď bol rehabilitovaný, na obdobie lágru a uránu, ktorý ho podľa neho takmer úplne pripravil o zrak, nespomína rád. Niekomu sa jeho rozprávanie o časoch budovania socializmu môže zdať absurdné. Tisíce politických väzňov vedia, o čom hovorí.
