TVRDOŠÍN. Fúka silný vietor, Milan a Anton vystupujú z druhého do tretieho tábora. Výška takmer sedemtisíc metrov. Nad nimi sa týči cieľ cesty – Mount Everest. Tvrdošínčanovi Milanovi začne odrazu z páperovej bundy vyletovať páperie. V pravej ruke pocíti ostrú bolesť. Padajúci kameň ho trafil do predlaktia. Musí sa vrátiť.
Zóna smrti
S Milanom schádza parťák. Zastavia sa v druhom tábore. Je večer, po tme ďalej ísť nechcú. Anton Dobeš ošetrí ranenému kamarátovi ruku, dá mu lieky proti bolesti. „Bol som relatívne v pohode,“ hovorí Milan Džugan. „Ráno som chcel pokračovať vo výstupe. Tono ma však prehovoril, nech si to idem dať ošetriť do nemocnice.“ Dvojica schádza do základného tábora, kde už čaká vrtuľník. Ešte v ten deň musia Milanovi ruku operovať. Výsledok – titánová platňa, šesť skrutiek a povinný trojdňový oddych na nemocničnom lôžku.
Hoci má oravský horolezec nasadnúť na lietadlo a odletieť domov, urobí opak. Vráti sa pod Everest. „Štyri dni som šliapal sám do základného tábora. Tam ma už čakal Tono, ktorý medzitým postavil v trojke stan a vrátil sa na chvíľu dole.“ Na Mount Everest chodia horolezci prevažne s kyslíkovými bombami. Slovenská expedícia sa však vybrala bez nich. Aj preto sa musela častejšie vracať do nižších táborov. „Od 6500 metrov sa telo neregeneruje, od 7500 pomaly zomiera, zomieranie trvá desať dní. Je to zóna smrti, my sme v nej vždy zotrvali maximálne 24 hodín a potom sme sa vracali nižšie.“
Na počesť Psotku
Na expedíciu sa Slováci pripravovali dva roky. Myšlienka napadla Milanovi ešte na hore Cho Oyu, na ktorú vystúpili v roku 2010. Komerčným spôsobom – so šerpami, kyslíkovými bombami a sprievodcom však Mount Everest zdolať nechceli. Chceli naň vystúpiť tak, ako sa to pred 27 rokmi podarilo Slovákovi Jozefovi Psotkovi, ktorý pri schádzaní z hory zahynul. Výstup robili na jeho počesť.
Počasie horolezcom väčšinou prialo, nevydržalo však až do konca. FOTO: ARCHÍV MDŽ
„Plánovali sme ísť v jeho stopách – bez kyslíka, náročnejšou, južnou cestou. Na mieste sme sa však dozvedeli, že tadiaľ už roky nikto nechodí. Zmenili sa snehové podmienky, zvýšila sa obtiažnosť cesty, neodporúčali nám tam ísť,“ hovorí Milan.
Pôvodne mali ísť šiesti. Dvaja však účasť odriekli hneď na začiatku. Tretí sa rozhodol krátko pred odchodom do Káthmandu. Do Pakistanu teda odleteli len traja, s Tvrdošínčanom Milanom Džuganom a Antonom Dobešom z Bánoviec aj Trenčínčan Milan Gašparovič. Perfektne pripravení, aklimatizovaní, v stopercentnej fyzickej forme. „Každý trénoval sám,“ hovorí Milan. „Ja som behal na Javorový vrch, niekoľkokrát som prešiel Roháče, Vysoké Tatry zo slovenskej aj poľskej strany.“
V Nepále sa k slovenskej skupine pridali ďalší traja horolezci, aby boli poplatky nepálskej vláde za výstup nižšie.
Stovky horolezcov
Po príchode do základného tábora vo výške 5200 metrov chodili horolezci mesiac hore – dole po ľadovci. Čoraz vyššie a vyššie, aby si telo zvyklo na nedostatok kyslíka a vytvorilo si červené krvinky. Niekedy nedobrovoľne oddychovali aj niekoľko dní. Padajúce lavíny totiž so sebou brali rebríky a laná, ktorými bola istená cesta na vrchol. Čakali až dovtedy, kým miestni urobili novú trasu.
Tento rok to na hore sveta vyzeralo ako pred nákupnými strediskami hlásiacimi povianočné výpredaje. Ťahali sa ňou stometrové zástupy ľudí. V základnom kempe bolo približne šesťsto horolezcov, zväčša takzvaných komerčných, ktorí na vrchol idú s pomocníkmi a prídavným kyslíkom. A keďže boli ideálne poveternostné podmienky, mnohým sa to aj podarilo. Slovenská expedícia to mala oveľa ťažšie. „Hore fúkal taký silný vietor, že nám aj to málo kyslíka odfukoval od úst. Veľmi ťažko sa tam dýchalo,“ hovorí Milan. Dýchať v takýchto výškach sa nedá. Človek musí na vlastnej koži vyskúšať, koľko jeho organizmus vydrží.
S kyslíkom nie
Bez väčších ťažkostí a so zlomenou rukou už len dvojica, keďže Milan Gašparovič sa z druhého tábora musel pre strácanie zraku vrátiť, dorazila do štvrtého tábora vo výške osemtisíc metrov. Od vrcholu ju delí už len dvanásť hodín šliapania. No tam sa cesta končí. „V noci bola silná víchrica, myslel som, že nám odfúkne stan. Nechceli sme dlhšie zostávať v zóne smrti, rozhodli sme sa teda pre zostup. No s tým, že to skúsime opäť. Času do odletu sme mali ešte dosť.“
Milana od výstupu na najvyšší vrch sveta neodradil ani úraz. FOTO: ARCHÍV MDŽ
Plány im prekazilo počasie. Náhle sa zmenilo natoľko, že ísť na vrchol bez kyslíka, by bola takmer samovražda. Ostatní horolezci Slovákov presviedčali, aby si zobrali bomby a s nimi vrchol zaručene dosiahli. „To by však nebolo ono,“ rozpráva Milan. „Nerátalo by sa nám to. Hovorí sa, že s kyslíkom sa vrchol znižuje o dvetisíc metrov. Takže sme vlastne boli vyššie, ako väčšina horolezcov, ktorí vyšli hore. Ale strata vrcholu napriek tomu veľmi mrzí. O to viac, že keby sa mi nestal úraz, určite ho zdoláme.“
Vo výške 8000 metrov sa Slováci cítia hocijako. Organizmus čoraz viac pociťuje nedostatok kyslíka, na horolezcoch sa prejavuje únava, ktorú umocňuje silné slnko. „Spálilo nám pery aj tvár. Ako-tak nás chránila zinková masť a látka, ktorou sme sa museli omotať. V noci sa teplota naraz zvrtla na tridsať stupňov pod nulou. S vetrom klesala k päťdesiatke.“
Nezodpovednosť šerpov?
Priamo úmerne s počtom horolezcov sa však zvyšuje aj úmrtnosť. Tento rok ich zomrelo minimálne dvanásť. Dvoch poznali aj Slováci.
Kanaďanka Shriya bola s nimi v skupine. Na vrchol išla so šerpom, sprievodcom a kyslíkom. Horu sveta zdolala, osudným sa jej však stal zostup z nej. „Zomrela nezodpovednosťou šerpu,“ hovorí Milan. „Mala objednaných dvanásť kyslíkových fliaš. Vedela, že potrebuje viac, lebo jej výstup potrvá dlhšie. No zobrali len osem. Nestačili. Nikto pri nej nebol, udusila sa.“ Shriya mala 33 rokov, pochádzala z Nepálu, roky však žila v Kanade.
Keďže sa zhoršilo počasie, hrozilo, že Kanaďanka zostane na Evereste naveky. „V základnom tábore ju čakal priateľ. Plakal. Tono mu sľúbil, že sa po ňu vráti. Odišiel s piatimi šerpmi. Znášanie nebohej na saniach bolo náročné. Vo výške 8200 metrov, kde zostala, bolo veľmi zlé počasie. No podarilo sa im to.“ Milanov spoločník na mieste, kde našli Shriyu, nechal tvrdošínsku vlajku aj odznak s podobizňou Jozefa Psotku.
Slováci s Kanaďankou Shriyou, ktorá sa z hory sveta nevrátila. FOTO: ARCHÍV MDŽ
Z hory sveta sa nevrátil ani český horolezec. Milan ho poznal z výstupu na Cho Oyu, kde sa stretli prvý raz. Zahynul pri zostupe z osemtisícovky Lhotse, ktorá susedí s Mount Everestom. „Desať metrov pod vrcholom si unavený sadol a zostal tam sedieť naveky. Jeho kamarátovi, ktorý ho tam nechal, to bolo strašne ľúto. Tiež išli bez kyslíka a vtedy sa človek rozhoduje inak. V horách sú drsné podmienky. Niekedy je lepšia jedna smrť ako dve.“
Treba byť tvrdohlavý
Milan Džugan má za sebou desiatky výstupov. K horám má úctu a rešpekt, no ako hovorí, niekedy netreba potláčať vlastné sebavedomie. S odstupom času ľutuje, že sa dal prehovoriť a išiel do nemocnice. Keby bol sám, určite by pokračoval aj s ranenou rukou. „Často sme silnejší, ako si myslíme a niekedy citlivejší, ako sa zdáme,“ hovorí Tvrdošínčan. „V horách treba byť tvrdší, tvrdohlavejší a niekedy aj obetovať trochu zdravia. Veď človek tam ide s tým, že sa nemusí vrátiť.“
Mount Everest podľa neho nie je náročný kopec, len vysoký. Sťažiť sa dá alpským štýlom tak, ako to urobili Slováci „Komerčné skupiny sa z vrcholov tešia pre niečo iné, ako je v horách prirodzené. No nech sa každý teší z hôr po svojom, ak tým neubližuje druhým a prírode.“