Budú to prázdniny veľmi špecifického a nezameniteľného rázu. Je milé dívať sa von oknom a (ne)vidieť školáčikov spoza obrovských aktoviek, ako cupitajú domov zo škôl. Vídavam ich iba poobede, keďže si naplno vychutnávam dlhé ranné leňošenie v posteli. Hovorí sa, že človek by mal jesť päťkrát do dňa. U mňa to však pravdepodobne platiť nebude. Obzvlášť nie, keď raňajky sa chronologicky zlučujú s obedom.
V časoch dávno minulých, keď som ešte ľudovo povedané „ťahal káčera po piesku“ to tak nebývalo. Vstával som skoro ráno, niečo som rýchlo zhltol a šup von. Za kamarátmi, za slnkom, za vodou, za hrami, v ústrety noci. Dni ubiehali ako voda a ja som sa doma ukazoval len sporadicky. No časy sa zmenili.
Teraz je to skôr o naháňaní sa. Princíp je veľmi podobný v deťmi tak milovanej hre na naháňačku. Nejde však o naháňanie sa medzi sebou, lež s brigádou. Úmorné hľadanie, nekonečné telefonovanie, vyčerpávajúce vybavovanie sa nie vždy končí zdarne. Občas sa totiž stane, že si aj napriek hodinám zoceľovania nervov pomocou všakovakých indivíduí na druhej strane barikády brigádu nenájdeme. Respektíve, ak si ju aj nájdeme, tak sa to absolútne vymyká našim predstavám a čo je horšie, aj sľubom zamestnávateľa.
Avšak sú medzi nami ľudia, ktorí už majú vymaľované.
No sú tu aj takí, medzi ktorých patrím aj ja, ktorých ešte čaká pár študijných skúšok a životných etáp na vysokých školách. Predmaturitný krvný tlak, zdá sa, vystúpi na ešte vyšší stupienok. Ani brigáda ešte nie je istá, preto sa musia prázdniny odložiť na neurčito. Avšak sú to naozaj prázdniny? Nie sú to skôr preteky v dratí sa a zárobkovej činnosti, počas ktorých si asi sotva oddýchneme?
Čakajú nás veľmi špecifické prázdniny. Budú bezpochyby najdlhšie. Začínajú nám už v júni a končia až na prelome septembra a októbra, keďže vysoké školy štartujú neskôr a finišujú skôr. Navyše sme ukončili asi najkrajšie obdobie v našom živote - obdobie stredoškolské. Také už nikdy nebude. Už nikdy nebude jeden kolektív v jednej triede s jedným skvelým triednym učiteľom uprostred jednej nezameniteľnej budovy. Roztratíme sa. Jeden druhému sa vzdialime. Hádam sa nepotvrdí staré známe „zíde z očí, zíde z mysle.“ Veľmi by som si to želal...
