Forma bola rovnaká, obsah iný. Moje kroky zas a znova smerovali do školy. Vo vzduchu viselo napätie a nostalgia. Nadišiel môj posledný stredoškolský deň, ktorý mi navždy utkvel v pamäti.
Bol to čudný deň, keď som si ráno obliekal vyžehlený frak a s uhladenou tvárou i noblesou som sa vydal na poslednú cestu. Nič sa nezmenilo, ba dokonca som zaspal, čo bolo, je a asi aj bude mojou rutinou.
Bol to čudný deň, lebo upachtená persóna v polhorskom autobuse zistila, že cestuje touto trasou naposledy. Nebolo mi to príjemné, čakali ma posledné minúty na mieste, ktoré sa mi stalo prechodným bydliskom. Bolo mi smutno, už si nesadnem za moju ťahákmi a kartami ovenčenú lavicu.
Bol to čudný deň, ale mal aj čosi do seba. Formálne učenie, vysvetľovanie a rozprávanie sa o veciach svetom hýbajúcich sa zmenilo na táraninky, kde pátos nemal čo hľadať, kde si cestu razili spomienky. Mnohokrát to bola i cesta slzavá. No v teň deň to bolo povolené.
Bol to čudný deň, keďže sa svet zmenšil na jednu triedu. Lebo práve toto miesto sa mi stalo útočiskom v hodine skľúčenia. Keď si spomínam na prvé dni v „tej klietke“, tak mi nebolo všetko jedno. V piatok som si však prial vrátiť čas. Čas, v ktorom sa bažantík rozkukával po novom bidielku.
Bol to čudný deň, pretože som sa výhradne sústredil na spolužiakov. Na tých, ktorí mi neraz podali záchranné koleso a vytiahli ma zo všakovakých šlamastík. Na tých, ktorým som neraz zodvihol tlak do enormných výšok. Na tých, ktorí sa radi a nenásilne rehotali na vtipoch a hláškach smerujúcich zo zadnej lavice.
Bol to čudný deň, no to neznamená, že som si ho neužil. Práve naopak. Zažil som derniéru so školskou kapelou a môj spev si odbil umieráčik. Aule plnej vyštafírovaných maturantov absolútne neprekážalo dusné prostredie či falošné tóny. Práve naopak, bez okolkov a s vervou spievali noblesný Gaudeamus, „formálnu“ Maturu či ospravedlňujúce Nie sme zlí.
Bol to špecifický deň. Čudný možno znie trochu hanlivo, no tak som to vôbec nemyslel. Z môjho pohľadu to bol veľmi smutný deň, lebo na dobré sa rýchlo zvyká a zrazu som, akoby magickým simsala-bim, prišiel o nádherné dni, ktoré sa už nikdy nevrátia. No mám aspoň niečo - krásne spomienky, ktoré nezmaže ani čas a ani vysokoškolské prostredie, ktoré ma už netrpezlivo očakáva.
