Dovoľte mi, aby som sa zamyslel nad danou problematikou a objasnil vám pohľad mladého človeka na túto uponáhľanú dobu.
Nie vždy to tak bolo. V dobách dávno minulých ľudia nielenže nemali pred sebou toľko príležitostí či prostriedkov masmediálnej hry, ale mali na starosti mnoho iných, dôležitejších vecí ako máme my.
My mladí žijeme vo veľmi odlišnom svete ako naši mentori. Respektíve si to myslíme. Bez zabíjačov času, nudy, sebarealizácie či vlastného napredovania si nevieme život ani len predstaviť. Generácie pred nami mali omnoho viac povinností. Práca, priatelia, viera, škola. Skúsme si teda predstaviť situáciu, v ktorej by nám vzali na pár hodín či dní mobilný telefón, diaľkové ovládanie či modem. Ľahko sa píše, ťažšie sa koná. Vzdať sa, čo i len jednej z týchto vecí si vyžaduje priam heroický výkon. Ani ja nie som výnimkou a odopretie prezváňania či sms-kovania a zákaz čarovného fejsbuku by mi boli riadne proti srsti. Pochybujem o tom, že by som od nudy zblúdil k slovám ako pomoc rodičom, kniha či učenie. Ak by to tak naozaj bolo, vynára sa mi otázka: Kto je komu pánom?
Môžeme si nahovárať, že myš, klávesnica, telefón či diaľkový ovládač, ktoré držíme v ruke, sú jasným dôkazom prevahy ľudského pokolenia. No len čo stratíme dohľad alebo možnosť sa k nim dopracovať, sme nahratí. Naháňače faktúr za elektrinu nás k sebe priťahujú neviditeľným magnetom závislosti a túžby. Nevieme, nechceme, nedá sa brániť. Možnosť informovať a byť informovaný nás opantala natoľko, že sa v nás strácajú hranice únosných mier. Lebo ak sme online, dostupní, sme nezávislí.
Osobne si myslím, že páky a prevahu nad výdobytkami modernej komunikácie máme my. No je to ako v športe - výhoda ešte neznamená víťazstvo. Toto je presne náš prípad. Aj napriek priazni okolností nevieme využiť esá v našich rukách a necháme sa prevalcovať médiami a strhnúť masou bez chrbtovej kosti. Páky síce nemajú, ale mávajú s nami ako ekonomická kríza s Aténami, Lisabonom, Dublinom či Rímom.
