Lebo držať žezlo a ochrannú ruku nad vzdelávacím inštitútom je v spoločnosti vysoko cenené. A tak sa študenti márne snažia vliezť do kapusty tým študovaným a ukrojiť im z koláča úspechu. Márne sa dožadujeme práva hodnotiť, musíme len trpieť hodnotenia tých druhých. Dá sa proti tomu bojovať? Existuje nejaká nádej na samobytnosť? Nezaspala v tónoch nespravodlivosti a sebeckosti?
Veľmi živo si pamätám roky strávene v základnej škole. Malý, nevychovaný špunt sa snažil mávať s učiteľmi i vedením školy, ako to len šlo. Dá sa povedať, že som bol všade, kde sa niečo zomlelo. Bol som tvrdohlavý, mojou špecialitou bolo posledné slovo, ktoré mi vždy patrilo. A tak som s anjelskou ľahkosťou a chirurgickou presnosťou privádzal do šialenstva nejedného pedagóga.
No na každého raz dôjde, mňa nevynímajúc. Upozornenia, varovania, poznámky, ba dokonca aj pokarhania ma jasne utvrdili v tom, že s učiteľmi možno bojovať, nemožno však zvíťaziť. Nech som sa všemožne a vehementne snažil.
S odstupom času a pribúdajúcim vekom chápem aj druhú stranu barikády. Viem, aké neľahké je niekomu vštiepiť do hlavy kvantum vedomostí i etické základy. Niekedy je to priam heroický výkon, sám som bol toho svedkom. Veľmi im to kvitujem, osobne by som sa nikdy nepostavil pred niekoľko desiatok očí, v ktorých veľakrát planie oheň šibalstva a neplechy.
Navyše rola učiteľa nezadržateľne klesá rebríčkom úcty a povolaní dnešnej modernej spoločnosti. Stávajú sa nedocenenými morálne, spoločensky i finančne. A to je smutné. O to viac ma však mrzí, že obetnými baránkami ich frustrácie sa stávame práve my - žiaci.
Každý človek na svete má svojich obľúbencov. V hudbe, športe, viere, presvedčení i životnom smere. Aj študenti majú svojich mentorov, s ktorými ich hodina baví a napĺňa. To sú tí ľudia, ktorí v nás dokážu zapáliť oheň sebavzdelávania. Aj ja ich mám a som rád, že pod ich vedením pracujem na úspešnom konci pri zelenom stolci.
Aj učitelia sú len ľudia a skrátka im niektoré individuality učarujú väčšmi ako tí ostatní. No tu nastáva problém, problém veľkých rozmerov.
Ak si študenti vyberajú medzi profesormi toho, ktorého majú radi, tak sa prakticky nič nestane. Problémom je, keď si pedagógovia rozdelia ovečky v svojom košiari na biele a čierne. Biele sú na prahu raja, čierne cítia krivdu, začnú sa voči bačovi búriť. Vzburou však nič nevyriešia, práve naopak, stanú sa katom samým sebe. Ich volanie po spravodlivosti a právo rovnakého metra ostane v lepšom prípade zašliapané v prachu katedry, v horšom bude pozlátenými písmenami zapísané v čiernej knihe žiaka, triedy, školy, obce.
Som zástancom filozofie, že chyba býva na oboch stranách. Aj teraz to tak je. Študenti chcú za každú cenu rovnosť, niekedy aj prostriedkami nedovolenými, učitelia nás zas radi hodnotia, ignorujú a rozdeľujú podľa ich gusta.
My, žiaci, by sme sa mali zamyslieť a pozastaviť nad správaním a vy, milí pedagógovia, by ste mali prestať so separáciou a začať s prijímaním odôvodnenej a opodstatnenej kritiky.
