TVRDOŠÍN. Mária a Zdeněk Vokáloví na seba nedajú dopustiť. Ako držali spolu na začiatku, keď sa zobrali, tak držia spolu až dodnes. Na rozvod nepomysleli ani raz. „Nikdy nebolo tak zle, že by sme to spolu neprekonali,“ hovoria diamantoví manželia.
V máji nie
V januári 1952 prišiel dvadsaťjedenročný Pražák Zdeněk na montáž do nižnianskeho závodu. Mária tam robila na vrátnici. Vídali sa, ale jeden o druhom poriadne ani nevedeli. Zoznámili sa na dedinskej zábave. Po prvom nasledovali ďalšie stretnutia. „Bolo to asi v marci, keď sa ma spýtal, či si ho zoberiem,“ hovorí Mária. „Mali ho preložiť na montáž inde, mimo Oravy. Nechcel ma nechať len tak. Nemala som o čom rozmýšľať. Hneď som súhlasila.“
Mladý pár sa sobášil na dvakrát. Najskôr na úrade 29. apríla. O mesiac neskôr aj v kostole. „Mama nám nechcela dovoliť, aby sme sa zobrali v máji, vraj to prinášalo smolu. Preto sme čakali až do júna.“ Obaja sa zhodli, že išlo o lásku na prvý pohľad. Máriu na Zdeňkovi najviac zaujala jeho slušnosť.
„Bol iný, ako ostatní muži, nevtieravý, nechcel to, čo všetci.“ Zdeněk si už ani nepamätá, čím ho manželka zaujala. Bez zbytočného premýšľania však tvrdí, že ju od prvej chvíle ľúbil.
Z Prahy na Oravu a naopak
Necelého pol roka po svadbe narukoval Zdeněk na vojnu. Manželku zobral k rodičom do Prahy. Žila tam asi rok, pracovala v krajčírskej dielni. Keď prvýkrát otehotnela, vrátila sa na Oravu. „Často mi bývalo zle, ani pracovať som nemohla,“ spomína Mária. „Chcela som ísť k mame. Bolo mi pri nej lepšie, aj mi veľa pomohla.“ Zdeněk bol v tom čase ešte stále na vojne. Po dvoch rokoch dostal ďalšie štyri mesiace na manévroch. Vídali sa len občas. „Bolo mi smutno, ale musela som si zvyknúť.“
Mária s manželom po čase znova odišla do Prahy. Svokrovci boli sami, chceli sa potešiť z vnúčatka. Najstaršia dcéra mala vtedy tri mesiace. Čoskoro sa im v Čechách narodila ďalšia dcéra. S dvomi deťmi sa zakrátko znova sťahovali na Oravu. Obaja dostali prácu v Nižnej, závod im pridelil aj byt. Zdeňkovi za domovom smutno nebolo. „Často som tam chodil na služobné cesty, vždy som rodičov navštívil. Na Orave sa mi páčilo, neľutoval som, že som sem prišiel.“
Veľká rodina
Po rokoch si postavili dom v Tvrdošíne. Sťahovali sa doň šiesti, keďže pribudli ďalšie dve dcéry. Nikdy sa veľa nehádali. Nanajvýš kvôli deťom. „On by im všetko dovolil, keď som ich aj chcela vyhrešiť, hneď bol oheň na streche,“ hovorí s úsmevom Mária. „Nehnevali sme sa však dlho. Starký o chvíľu prišiel za mnou a štuchol ma, aby ma rozosmial. A zase bolo dobre.“
Diamantoví manželia odporúčajú mladým, aby sa snažili prekonať príkoria, ktoré ich postretnú v spoločnom živote. Aj keď pripúšťajú, že dnes je iná situácia. „Mladí nemajú prácu, všetko je veľmi drahé,“ hovorí Zdeněk. „Boja sa sobášiť, lebo nevedia, ako to zvládnu. A keď nie je dostatok peňazí, pribúdajú hádky.“
Starkí sa aj po šesťdesiatich rokoch majú radi rovnako, ako na začiatku. Radosť im v starobe robí jedenásť vnúčat a štrnásť pravnúčat.
