ZUBEREC. V minulom storočí bola vystavená len trikrát, rovnako ako storočie predtým. V 21. storočí ju tento rok vystavovali prvýkrát. Je otázne, či si ju v nasledujúcich desaťročiach ešte budú môcť veriaci uctiť.
Reč je o tunike, ktorú mal na sebe Ježiš Kristus cestou na Kalváriu. Pokloniť sa pri nej boli aj veriaci z Oravy.
Ostatky sv. Vendelína
Zubereckí farníci už päť rokov spolupracujú s farnosťou v nemeckom Sankt Wendel. Prvýkrát sa s miestnym duchovným spojili v roku 2006. S pomocou dlhoročného známeho, kňaza Ludwiga Stegla, zistili, že práve v tomto mestečku žil, aj je pochovaný, patrón ich kostola svätý Vendelín. Pri prvej návšteve sa im podarilo získať relikviu svätca.
Krátko nato navštívili Oravčania Nemecko opäť. Vtedy už nie iba osemčlenná, ale 60-členná skupina. Dozvedeli sa, že v neďalekom biskupstve Trevír, jednom z najstarších nemeckých miest, je v bazilike uložená tunika Ježiša Krista. Katedrálu navštívili, no relikviu nevideli.
„Bola ukrytá v kaplnke, kam veriaci prístup nemajú,“ hovorí Eduard Bistar. „Povedali nám, že ju vystavujú na uctenie len pri špeciálnych príležitostiach. A jedna taká mala byť práve v roku 2012. Veľmi nás to zaujalo.“ Predtým bola vyložená iba v roku 1996, 1959 a 1933.
Okrúhle jubileá
Traduje sa, že tuniku, o ktorú žrebovali vojaci po ukrižovaní Ježiša Krista, aby ju nemuseli roztrhať, priniesla do Trevíru sv. Helena. Podobne ako ostatky apoštola Mateja. V historickom meste žila so svojím synom, panovníkom Rímskej ríše Konštantínom Veľkým. Údajne našla tuniku v Jeruzaleme, v Trevíre bola storočia ukrytá. V roku 1196 ju zamurovali v hlavnom oltári.
Cestou do Magdeburgu sa Oravčania zastavili aj v hlavnom meste Luxemburska.
Na svetlo sveta sa prvýkrát dostala opäť až o 316 rokov, v roku 1512 na žiadosť cisára Maximiliána. O vzácnom odeve sa dozvedel náhodou, keď sa bol pokloniť pri hrobe svätého Vendelína. „Zhromaždil ríšsky snem, ktorý jeho žiadosť schválil a relikvia bola 14. apríla toho istého roku prvýkrát vystavená k verejnému uctievaniu,“ povedal Eduard Bistar.
Od prvej púte k Ježišovej tunike uplynulo presne päťsto rokov. Práve to bolo hlavným dôvodom jej opätovného vystavenia na prelome apríla a mája tohto roku. Ďalším je päťdesiate výročie od začatia II. Vatikánskeho koncilu v roku 1962.
Hoci sa z vystavovania tuniky stala už pred 500 rokmi tradícia, aj v minulosti ju duchovní vykladali len vo výnimočných prípadoch. Ukrytá bola pre časté vojny v tejto časti Nemecka. „Zrejme v tom však bude aj úcta k relikvii,“ hovorí Bistar. „Predpokladám, že z nej nepotrebujú a najmä nechcú urobiť biznis. Vedú sa polemiky, či ide skutočne o Ježišovu tuniku. Podstata je však v niečom inom. Nie v jeho odeve, ale vo viere v neho. Neputovali sme k tunike, ale k Ježišovi.“
Desaťtisíce pútnikov
Zuberčania sa už pred piatimi rokmi dohodli, že si výlet na juh Nemecka spred piatich rokov zopakujú. „S pomocou nemeckého kňaza Ludwiga Stegla, ktorý je aj čestným občanom Zuberca, sme sa už vlani začali pripravovať,“ hovorí Eduard Bistar. „Mysleli sme, že tunika bude vystavená celý rok. Boli sme prekvapení, keď sme zistili, že bude v katedrále len od 13. apríla do 13. mája. Potom ju biskupstvo znova schovalo do kaplnky.“
Na prvý termín sa Oravčanom ani s niekoľkomesačným predstihom nepodarilo zohnať ubytovanie. Na miestny sviatok Heilig Rock putujú do Trevíru desaťtisíce veriacich z celého sveta. Predsa však našli voľné ubytovanie na neskôr. Autobus s päťdesiatimi dvomi pútnikmi opustil Oravu posledný aprílový štvrtok. Do cieľa vzdialeného 1200 kilometrov dorazil nasledujúci deň ráno. Krátko po raňajkách sa boli pomodliť pri hrobe apoštola Mateja.
Zvláštne rúcha
Poklonu relikvii mali Oravčania naplánovanú až na sobotu, podarilo sa im k nej však dostať už deň vopred. „Počas prehliadky mesta nás tam zobral miestny kňaz. Bol už skoro večer, ľudí menej, takže sme ani nemuseli dlho čakať. Dnu bolo úžasne. Keď dohral organ, začali sme spievať slovenskú liturgickú pieseň. Nádherne sa rozliehala katedrálou. Dokonca aj organista sa po chvíli chytil a potichu nás sprevádzal hudbou. Nejednému z nás vyhŕkli slzy.“
Pri vstupe do katedrály prekvapil pútnikov stan zahádzaný rôznymi nitkami. Prispeli aj Oravčania, na pokyn domácich mal každý zo sebou kúsok nite. Krajčírky z nich denno-denne tkajú rúcha, ktoré sú najskôr vystavené a po určitom čase končia v múzeu. „Nitky predstavujú niť života poprepájanú medzi mnohými ľuďmi.“
Jedinečná večerná atmosféra
V sobotu ráno sa Zuberčania zúčastnili slávnostnej omše v katedrále. Dostali čestné miesto, v predných laviciach priamo pri oltári, len pár metrov od vitríny s tunikou. No dostať sa k relikvii nebolo jednoduché. Po omši ochranka všetko uzatvorila, otvorené nechala len hlavné vchody. Oravčania museli vyjsť z baziliky, ak sa chceli dostať do radu. „Keď sme videli kilometrové zástupy pútnikov, radšej sme išli na obed.“
Pred katedrálu sa znova vrátili o pár hodín. Veriacich neubudlo. „Uvedomili sme si však, že sa predsa nemáme kam ponáhľať, môžeme rozjímať, modliť sa, myslieť na blízkych. Napokon to ani netrvalo tak dlho. Dnu sme sa dostali za hodinu.“ Mladší zo skupiny si vybrali večerné uctievanie. Atmosféra bola oveľa krajšia. „Sedeli pri tunike, spievali, v rukách držali horiace sviečky. Bolo to veľmi pekné,“ hovorí Bistar.
Zmiešané pocity
Opísať pocity, ktoré človeka sprevádzajú na takomto mieste, nie je jednoduché. Ťažko sa rozprávalo aj Eduardovi. „Všetko je tam veľmi dojímavé, človek myslí na problémy, blízkych, na cirkev, premýšľa, kam patrí. Spája sa vo vás niekoľko vecí - vzdialenosť od domu, uvedomujete si, že ste na mieste, kam sa dostanete raz za život a nie každý má možnosť vidieť relikviu. V tej chvíli sa cítite neskutočne malý. Je to zvláštne.“
Po hlavnom programe v biskupskom meste zamierili Oravci do Sankt Wendel. Pomodlili sa pri kaplnke sv. Vendelína, po omši sa poklonili pri hrobe svätca. Výlet zakončili v Magdeburgu, kde býva Ludwig Stegl. „Do Zuberca chodí už štyridsať rokov. Zakaždým nás pozýva k nemu, takže sme pri tejto príležitosti jeho pozvanie konečne prijali,“ dodal Bistar.
