DOLNÝ KUBÍN. „Je to jedna z najväčších výziev každého skialpinistu, aj ja som o týchto pretekoch roky sníval,“ hovorí Dolnokubínčan Milan Pisarčík. Pred dvomi rokmi sa na švajčiarsky Patrol de Glacier (PDG) pripravoval s ďalšími Slovákmi Petrom Svätojánskym a Michalom Joklom. Pre chorobu jedného z členov tímu však z toho napokon nič nebolo.
V novom tíme s Igorom Žiakom a Branislavom Číkom skúsil Milan šťastie tento rok. Trojicu čakala stodesaťkilometrová trať z Zermattu cez Arollu a Verbier. Na štarte boli spomedzi šiestich tisícok skialpinistov z tridsiatich krajín sveta jedinými Slovákmi.
Štarty prebiehajú dva dni, v siedmich blokoch po hodine, vždy v noci od deviatej do tretej rána. V jednom bloku štartuje priemerne stopäťdesiat družstiev.
Pokazené viazanie
Skialpinista Milan Pisarčík je známy zdolávaním extrémnych tratí. Jeho srdcovkou sú celosvetovo známe preteky Pierra Menta špecifické štyrmi náročnými etapami.
Preteky PDG sú však len jednodňové. „Hovorí sa, že nemajú konca,“ rozpráva Milan. „Po odštartovaní sa beží desať kilometrov v teniskách s kompletným skialpinistickým výstrojom vrátane lyží a lyžiarok. Následne začína prvé stúpanie na Tete Blanche do 3 700 metrov nad morom s prevýšením 2 100 metrov.“ Takmer celý prvý výšľap a zjazd zdoláva každé trojčlenné družstvo naviazané na lane kvôli nebezpečenstvu pádu do niektorej z trhlín na ľadovci. V pretekoch je výnimočný 14-kilometrový zjazd do Aroly, alebo šesťkilometrové korčuľovanie na lyžiach okolo jazera.
„Prvá polovica sa ide za tmy. Treba si dávať pozor. Za každú chybičku sa tvrdo platí. Aj my sme mali technické problémy. Parťákovi Braňovi sme museli v 3 500-metrovej výške opravovať prasknuté viazanie,“ hovorí Milan.
Zrušené! Padla lavína
V polovici sa však sen dokončiť náročné preteky skončil. Boli zrušené kvôli lavíne, ktorá spadla medzi Arolou a cieľovým Verbierom. Našťastie tam v tom čase nebol žiadny z pretekárov. Takmer tritisíc súťažiacich zrazu organizátori stopli a začali zvážať autobusmi do cieľa. „Musela to byť celkom fuška, dostať toľko ľudí dole z kopcov. No aj keď sme prešli len prvú polovicu trate, bola veľmi zaujímavá a akoby nekonečná.“
Vo Švajčiarsku je všetko premyslené do najmenšieho detailu. Organizátori odstavili dopravu v celom údolí aj na príjazdovej ceste do Aroly. Jazdiť mohli len autobusy zvážajúci pretekárov. Do šiestich hodín boli všetci vo Verbieri.
Záchranné stanice pod snehom
Preteky PDG prebiehajú vo vyššej nadmorskej výške. Sú náročnejšie aj kvôli extrémnym teplotným výkyvom. Uplynulý ročník fúkal vietor so silou okolo sto kilometrov za hodinu.
„Najväčšia zima nám bola pri oprave pokazeného viazania. Strašne fúkalo, niekoľko tímov to vzdalo. Vďaka jednému z nich sme však mohli pokračovať ďalej. Dal nám viazanie z jeho lyže. Posledných dvesto výškových metrov na Tete Blanche bolo pre každého poriadne ťažkých.“
Podujatie organizuje švajčiarska armáda. Na organizáciu minie takmer osem miliónov frankov, čo je v prepočte viac ako 6,5 milióna eur. Vrtuľníky vyvezú do kopcov okolo sto ton materiálu. Na celej trati je rozostavených štrnásť stanovíšť. Pod snehom sú zabudované malé vojenské záchranné a zdravotné stanice.
„Keď sa niekomu niečo stane a nemôže vzlietnuť vrtuľník, aj vo výške 3 700 metrov nad morom sa o vás dokážu kompletne postarať,“ povedal Oravčan. „Dokonca aj niekoľko dní. Pre armádu je to zároveň jedno z najväčších zimných vojenských cvičení. Na akcii sa zúčastňuje viac ako tisíc vojakov. Majú premyslený každý detail a všetko funguje ako švajčiarske hodinky.“
Spali pod Matternhornom
Súťažiaci boli ubytovaní pod známym švajčiarskym Matternhornom. Je to jeden z najkrajších vrcholov nielen Álp, ale i sveta. „Jednoznačne najkrajší kopec. Pozná ho snáď každý. Je dominantný a v každom vzbudzuje rešpekt. Som šťastný, že sa mi podarilo vyjsť na jeho vrchol.“
Ambícia prísť do cieľa tento rok Slovákom nevyšla. No nevzdávajú sa. „Nabudúce to snáď vyjde. Ďalšiu sezónu ma však čaká ešte jedna výzva - Trofeo Mezzalama,“ povedal Milan.
