PÁRNICA. „Najprv som si myslel, že sa niekto hral na bobra,“ povedal párnický rybár Roman Prílepok. Nehral.
Ani sekerka, ani štilka
Žaškovčania Jaroslav Dubovec a Jaroslav Chodák rybárčia od pionierov. Párnické štrkoviská poznajú ako dlaň, chodievajú tam viackrát do týždňa. Vlani na jeseň spozorovali pri odstavenom ramene Oravy rozhryznutý kmeň vŕby.
„Keď som ho zbadal, ešte stál, hoci iba na škrupine,“ hovorí Jaroslav Dubovec. „Na prvý pohľad to vyzeralo, ako keby sa niekto hral so sekerkou.“ Postupne nachádzali ďalšie nevšedné kmene. „Pochopili sme, že to nie ani sekerka, ani štilka,“ povedal Jaroslav Chodák.
Jesenný dôkaz na odstavenom ramene Oravy.
Dôkazy
V porovnaní s jeseňou, kedy rybári výsledok práce bobrích zubov odfotili, bola minulý týždeň hladina vody v jazerách asi o trištvrte metra vyššia. Dôkazov ubudlo, no stále sú. Vo vode i na súši.
„Údajne ho niekto videl na štrkoviskách na dvojke,“ tvrdí Dubovec. Rybári, ktorí na bobra upozornili, to šťastie nemali, hoci veľmi chceli. Nepomohol ani pes. Bobor by im neprekážal. „Bolo by to príjemné spestrenie. Aj ondatry tu behajú, nikoho ani nenapadne im ubližovať.“
Zviera sa však stratilo. „Asi sa mu tu nepáčilo. V zime by určite zanechal stopy na snehu.“
Stopy po hlodavcovi zatiaľ ležia pod vodou.
Kolónie na priehrade
Po vyhubení v polovici 19. storočia sa najväčší európsky hlodavec vrátil na Slovensko v roku 1976. „Na Oravskej priehrade a v okolí registrujeme šesť-sedem rodín, pričom prvé pozorovanie odtiaľ mám z roku 1995,“ hovorí Dušan Karaska, riaditeľ Správy Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava.
Potvrdzuje, že bobor na Párnických štrkoviskách na jeseň naozaj bol, hoci ho nikto nevidel. „Na základe charakteristických stôp o tom niet pochýb. Mohol prísť z Oravskej priehrady alebo od Váhu. Je to pozoruhodný tvor. Budovaním hrádzí zvyšuje kvalitu života v okolí, čím pomáha aj iným živým tvorom viazaným na vodu – rybám, vodným vtákom či močiarnemu rastlinstvu. Okrem človeka je to jeden z mála živých tvorov, ktorý aktívne mení prostredie vo svoj prospech.“
Možno sa vráti
Bobry žijú v rodinách. Ako trojročné odchádzajú obsadiť ďalšie územie. V lete sa živia bylinami, v zime konármi, ktoré si konzervujú pod vodou. Karasku neprekvapuje, že bobor už na jazerách nie je. „V prípade mladých jedincov je úmrtnosť vysoká.“ Odpoveď na otázku, kam sa podel, neexistuje. „Možností je neúrekom. Mohol odísť, zahynúť, ale mohol ho aj niekto zabiť.“
Napriek tomu je pravdepodobné, že sa zákonom chránené zviera na jazerá vráti. „Keďže rád vyhľadáva stojatú vodu, je to preň najvhodnejšia dolnooravská lokalita. No ak tam bude denne každých dvadsať metrov človek, ako citlivý druh nemá šancu,“ hovorí Karaska.
Medzi rybármi sa šepká, že bobra mohli na jazerá umelo nasadiť ochranári. „Je to podobný nezmysel ako nasadenie vreteníc na Kubínskej holi. V súčasnosti sa na Slovensku bobor sám aktívne šíri. Nevidím najmenší dôvod, prečo by to ochranári robili,“ povedal Karaska.
