A práve posledne menovaný aspekt spôsobuje najväčšie peklo v každodennej komunikácií. Prečo je to tak?
Prečo strúhame povinné úsmevy a umelé grimasy a tvárime sa, že nám pravda nevadí? Kde sa stal cit pre porozumenie?
Ľudia sú umelci. Niektorí vo väčšom, íní v menšom rozsahu. Či už v hudbe, manuálnej práci či športe. Každý z nás má v sebe určitý skrytý talent, o ktorom ani len netušíme. No niektorí z nás sú umelcami v reči. Sú to naozaj majstri svojho remesla. Nazval by som to kreslenie, respektíve dokresľovanie v komunikácií. Asi som práve vymyslel úplne novú vednú disciplínu, no myslím si, že s týmto pojmom alebo správaním ste sa už stretli, a že s ním máte aj patričné skúsenosti. Ja nie som výnimka.
Už v dobách dávnych ľudia radi dávali výpovediam vlastný šat. Krásnym a trefným príkladom ako sa nestať výkresom tohto kreslenia, je príbeh o troch sitách slávneho antického filozofa Sokrata.
V tomto príbehu si slávny antický filozof mal vypočuť nelichotivú informáciu od známeho. Priateľ, zjavne rozrušený a upachtený, sa však k svojej výpovedi ani poriadne nedostal, pretože ho slávnejší priateľ zasypával množstvom dobre mierených otázok. Hlavná bola, či informáciu, ktorú mu chcel zvestovať, preosial cez tri sitá - pravdy, dobra a potrebnosti. No odpovede na tieto otázky boli negatívne a tak príbeh končí nasledovnou vetou: „Teda,“ usmial sa mudrc, „keď to nie je ani pravdivé, ani dobré, ani potrebné, radšej na to zabudni a nezaťažuj tým ani seba, ani mňa.“ Úúúf, aké jednoduché...
Práve tieto nepreosiate informácie často zbytočne zatemňujú mysle a zakaľujú naše zraky. Vety typu: „Tam ten je taký a onaký, vedela si?“ alebo „Tá a tá vyviedla hento a tamto, počul si?“ nám nič do života nedajú a zbytočne nás len vnútorne deformujú. Nedovolia nám spoznávať pravdu takú, aká je. Tieto reči potom spôsobujú nedorozumenia, prehlbujú nepochopenie a vzbudzujú nedôveru k nášmu okoliu. A čo je najhoršie, terčom našej slabej odolnosti voči týmto nezmyslom sa často stávajú tí najbližší. Áno, áno, presne tí, ktorí nás neraz ťahali z brindy a uhládzali za nás všakovaké šlamastiky.
A tak sa pýtam, či sa dá z tohto bludného kruhu poloprávd, klamstiev a nacvičených fráz vyjsť von. Vraví sa, kde je vôľa, tam je cesta. No myslím si, že to tu neplatí a že z tohto uzla nepochopenia sa dostať nedá. Lebo ak poviem niekomu holú pravdu do očí, chce to niekedy priam nadľudskú námahu a o jej prijatí ani nehovorím. A ak sa tak aj náhodou stane, potom nie je veľa pozitívnych vecí, ktoré by sa dali spomenúť. Skrátka sa začneme vyhýbať jeden druhému a prestrihneme ten tenučký komunikačný kábel, ktorý už aj tak visel len na vlásku. A je po probléme.
Vzdávam hold všetkým, ktorí to dokážu. Máte môj obdiv. Ja som to skúšal a skúšam stále, no okolie mi dáva jasne najavo, že sú im moje vety moc pikantné, a že moje slová im jednoducho nechutia. Nemám na to gule a preto idem ďalej strúhať poctivého študenta a precvičovať si teplé frázy pre moje zmrznuté okolie.
