Apropo, neviem či ste zaregistrovali nové odvetvie justície, ktoré sme spoločne vytvorili. Je to veľmi prosté a každý s nás sa môže stať sudcom. A netreba nám k tomu ani vysokoškolské tituly. Vitajte v katastri obce Predsudkovo.
Nedávno som narazil na fotku, ktorá sa objavila na známej sociálnej sieti. Bola to fotka muža v bielom plášti. Okolo krku mal fonendoskop. Bolo jasné, že je to lekár a skladba komentárov bola majoritne pozitívna. Na nasledujúcom obrázku bola navlas rovnaká postava. Rozdiel bol v tom, že muž bol do polpása nahý a jeho telo bolo jedno veľké tetovanie. Napriek výraznému nadpisu Do not discriminate! (Nediskriminujte!) sa karma komentárov drasticky zhoršila a počet lajkov sa zredukoval na minimum.
Naozaj nie je potrebné brázdiť internetové domény, aby sme spozorovali hádzanie ľudí do vrecí. Stačí nastúpiť do autobusu a všímať si. Veď toľko hulvátov, ktorí sa nevedia pozdraviť, ktorí si dovolia nepostaviť sa starším v kostole či autobuse, sa pokope len tak ľahko nevidí. Toľko grázlov snáď nájdeme len pod hradným vŕškom v Bratislave, kde sídli slovenská politická elita.
Osobitnou skupinou sme my, študenti. Aby som bol presný, žiaci s horším prospechom. Potom nečudo, že meradlom našej etiky a etikety sa stávajú čísla. Čísla od jeden do päť. A tak sa veľmi často stáva, že namiesto Hosanna počuť hlasné Ukrižuj, ukrižuj ho! Máme však právo na to, aby sme nad niekým klepli sudcovským kladivkom a vyniesli neodkladný rozsudok vinný?
Na to určite nemáme právo. Veď nie sme iní, paradoxne sme mnohokrát horší ako dotyční vinníci. Raz darmo, platí, že v cudzom oku vidíme smietku, no vo vlastnom brvno nezbadáme. A tak sa tvárime ako anjeli spravodlivosti. Neomylní, nedotknuteľní, sebavedomí. Veď čo, pohladkať si ego je viac než len príjemné, no nie? A o tom, že nájdeme niekoho, kto je horší ako my, ani nehovorím. To nás doslova a dopísmena dostáva do hladiny alfa.
Kameňom úrazu tohto všetkého je náš zlý úsudok a nedostatok času i chuti spoznávať. Spoznávať ľudí a okolie aj z vnútornej stránky, ktorá je omnoho dôležitejšia ako zovňajšok. Ani len netušíme akých skvelých ľudí sme hodili do vreca, do ktorého nepatria. Títo „pohani“ sú častokrát lepší ako tí, ktorí majú samé jednotky na vysvedčeniach, ako tí, ktorí sa pchajú hocikomu hocikam, ba dokonca predčia aj tých, ktorí radi okupujú prvé miesta v kostolných laviciach.
A tak na sklonku tohto článku si prezerám svoje guľaté známky. Pomaly, ale isto sa obliekam do kostola. Pôjdem autobusom a sadnem si za každú cenu. Keď sa odtiaľ vrátim, tak si vyleštím sudcovské kladivko a rozsúdim ďalších neznabohov. Pridáte sa?
