Tik-tak, tik-tak bijú hodiny v našej kuchyni. Určite aspoň niektorí z vás spoznali text známej detskej piesne, ktorý je v tomto období veľmi aktuálny. Obzvlášť pre politické subjekty a nás, maturantov. Čas je neúprosný a nepríjemne nás tlačí k tomu, aby sme si vybrali ďalšie pole pôsobnosti. No sme naozaj pripravení, či už psychicky alebo fyzicky, na rozhodnutie ovplyvňujúce zvyšok nášho života?
Už 29. februára odbije pre väčšinu z nás posledná hodina na to, aby sme odoslali prihlášky na nami vysnené vysoké školy. Pohľadom do kalendára zisťujeme, že nám už moc času nezostáva. A so sťahujúcou sa časovou slučkou vzrastá nervozita. Je veľmi nebezpečná - viac nervozity = väčšia šanca urobiť chybu. A chybu obrovského rázu. Tu už totiž to nejde o fazuľky.
Moji súputníci z maturitných ročníkov majú pred sebou neľahkú úlohu. Paradoxne, ani okolie nám to neuľahčuje. Naopak. „Tam je dobrá škola, tam idem aj ja“ alebo „Tá škola, som počul, je riadne ťažká“. Práve tieto a im podobné výpovede nás často odrádzajú a zrážajú k zemi. Naše silné stránky oslabli, sebavedomie je udupané ako grécka ekonomika. Prestávame si veriť a čakáme na zázrak, ktorý nás vytiahne z bryndy zvanej školský systém.
Málokedy sa stane, aby sme sa týmto vonkajším vplyvom ubránili, vstali a pokúsili sa, i napriek všetkému, dostať tam, kam chceme.
Skôr sa stáva, že študenti si vyberú úplne iné možnosti. Niektorí siahnu po jednoduchšej škole, kde ich zaručene vezmú. Iní zasa naberú súradnice úrad práce a je po probléme. Ani jedno z riešení tejto spletitej situácie nie je zlé. No myslím si, že je to len cielený a zbabelý útek pred výzvou a šancou niečo v živote dokázať.
Výber takzvanej z núdze cnosť školy je chybou, na ktorú však prídeme, až keď je neskoro. Budeme sa oddávať piatim či šiestim rokom bezduchého štúdia, ktoré nás nebude baviť, skôr nudiť. Škola nám viac-menej nič nedá a často s ňou skončíme skôr, než začneme. A tak po počte semestrov, ktoré by sme zrátali na prstoch jednej ruky, sa balada o vysokoškolskom titule skončí a zostaneme visieť na úradoch ako upršané prádlo. Toto chceme?!
Nie, samozrejme, že nechceme. Chceme si splniť sny, vyštudovať, pracovať vo vysnívanom odbore, založiť si rodinu, mať malé ratolesti, cestovať, skrátka užívať si život plnými dúškami. Tak sa nenechajme okolím a vlastným strachom z neúspechu vyburcovať k zbabelosti, chyťme osud za pačesy, poriadne si to rozmyslime a urobme všetko preto, aby sme vysnívaným životom nielen brázdili myseľ, ale ho aj žili. Sami sme si strojcami svojho šťastia. Bolo by hriechom to nevyužiť.
