Nie vždy sa vie okolie vžiť do pocitov chorého, berie ho len tak, ako ho vždy poznalo. Správaniu sa voči nemu niekedy chýba pochopenie a dostatočný súcit, hoci chorý človek ho veľmi potrebuje. A potrebuje ho čoraz viac.
Čiastočne je to spôsobené aj tým, že chorý nechce svojimi bolesťami blízkych zaťažovať, ale aj tým, že si závažnosť svojej situácie ani nepripúšťa.
Zo skúseností viem, že ťažko chorý človek, najmä ten, ktorý je pripútaný na lôžko, rozmýšľa nad životom, prehodnocuje ho a často mení svoje postoje k situáciám aj k ľuďom a robí závery málo pochopiteľné pre okolie.
Je milosrdné, ak sa k ťažko chorému človeku okolie správa láskavo, trpezlivo, ak mu dáva najavo pochopenie, súcit, spoluúčasť, ak mu neberie nádej na uzdravenie a tak mu uľahčuje prechod zo života do ďalšej dimenzie.
Poznám ľudí, ktorí počas aktívneho kariérneho života bez logických dôvodov odmietali náboženstvo, ale ako ťažko chorí, keď cítili, že sa blíži ich koniec, zavolali kňaza. To pomohlo chorému, a po smrti bola jeho tvár pokojná.
Niekedy je potrebné chorému návštevu kňaza ponúknuť, pretože oni môžu mať zabrany o to sami požiadať.
Tieto riadky nepíšem preto, že by som bola posadnutá náboženstvom, ale preto, lebo som posadnutá snahou priviesť nás k tomu, aby sme sa na chvíľu pozastavili a zamysleli, nad tým, ako svojim blízkym uľahčiť posledné dni a hodiny života. Ale nielen tie, v súčasnosti je potrebné pomáhať si každý deň.
O to viac by sme sa mali snažiť pomôcť zomierajúcemu prekonať tak ťažký moment. Lebo, ako napísal básnik Jiří Wolker, ktorý zomrel veľmi mladý, „smrť je kus života ťažkého”.
