LIESEK. Dvaja ružomberskí vysokoškoláci natočili jedinečný dokumentárny film. Hlavnými hrdinami sú Bernard Jaško a Pavol Kalinaj. Dokument 22 hláv si pred týždňom pozreli aj Liesečania. Dôvod? V dedine roky žije Štefan Koma, rímskokatolícky kňaz, ktorý jedného z hrdinov osobne poznal. Práve on pred rokmi inicioval, aby vitráže kostolných okien vyplnila aj dvojica bojovníkov proti komunizmu.
Porozprávali sme sa s autormi, režisérom Matúšom Demkom a kameramanom Jakubom Krškom, aj s niekdajším lieseckým farárom.
Prečo práve takýto dokumentárny film?
- Matúš Demko: Impulz prišiel po pietnej spomienke, 60 rokov od popravy Jaška a Kalinaja, ku ktorej došlo 17. februára 1951. Udalosť sprítomňuje zopár pamätných tabúľ, ktoré však spoza chladného kameňa málokomu povedia čosi osobnejšie. Dokumentárny film sa zdal byť vhodným spôsobom, ako príbeh preniesť do podoby, v ktorej ju môže prijať verejnosť i dnes.
- Jakub Krška: Na Slovensku jednoznačne chýbajú dokumentárne filmy o skutočných hrdinoch. Tým sa úcty veľakrát nedostáva a zabúda sa na nich. Preto sme sa rozhodli oživiť príbeh dvoch policajtov – hrdinov a katolíkov, aby slúžili ako vzor pre všetkých.
Čím vás zaujali hlavní hrdinovia a ako ste sa dostali k informáciám o nich?
- Matúš Demko: Najlepším zdrojom informácií bola publikácia historika Vladimíra Palka ml. Z nej sme získali základný rámec, do ktorého sme vložili vyjadrenia odborníkov, historikov a spomienky rodinných príslušníkov. Tie boli azda najvzácnejšie a najcitlivejšie. Zrejme sme boli prví, ktorí príbuzných oslovili. Sme radi, že sa nám podarilo nájsť a osloviť rodiny a príbuzných štyroch hlavných hrdinov Jaška, Kalinaja, Hajdina a Uhrína.
- Jakub Krška: Zaujali ma vernosťou ku katolíckej cirkvi, ochotou obetovať život za blížneho. Keďže pôsobili v zbore národnej bezpečnosti, začali režim rozožierať z vnútra. Ich osud bol krutý, mal slúžiť ako memento pre ostatných príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, aby sa to nezopakovalo.
Prečo názov 22 hláv?
- Matúš Demko: Nebadane pripomína Hellerovu knihu Hlava XXII. Pre nás je to slovná hračka, ktorá však súvisí s 22 odsúdenými vo vykonštruovanom súdnom procese z novembra 1949. Bolo to 22 hláv, 22 mladých mužov, ktorí sa odvážne vzopreli komunizmu.
Autori s Kalinajovou dcérou. Vľavo Jakub Krška, vpravo Matúš Demko, v strede Beatrix Smerekovská, dcéra Pavla Kalinaja. FOTO: IVO MIŠÍK
- Jakub Krška: Niektorí sa medzi sebou ani nepoznali, no všetci boli odsúdení na tvrdé a dlhé tresty. Dokopy až na 144 rokov väzenia nútených prác.
Čo bolo na tvorbe filmu najzaujímavejšie, najťažšie? Ako dlho trvala?
- Matúš Demko: Príprava filmu trvala rok. Od prvotnej myšlienky, spracovania námetu, prípravy scenára až po konečné premietnutie, symbolicky 17. februára v ružomberskom kine. Najťažšie bolo prekonať chvíle únavy, alebo sklamanie z vecí, ktoré sa nám nevydarili podľa predstáv. Ale podarilo sa. Zaujímavé bolo všetko - debaty s historikmi, stretnutia s príbuznými, návštevy miest, kde Jaško, Kalinaj, Hajdin, Uhrín a ďalší pôsobili, pracovali, žili. Mohli sme sa vcítiť do ich príbehu. Dojímala ma otvorenosť, štedrosť a pohostinnosť príbuzných. Sú to skvelí ľudia, ostávajú verní odkazu svojich otcov, starých otcov, ujov.
- Jakub Krška: Chodili sme po celom Slovensku a zbierali výpovede. Najťažším pre mňa ako kameramana bol výber správnych ilustračných záberov. Vo filme nenájdete archívne či historické zábery. Najzaujímavejšie bolo stretnutie s dcérou popraveného Pavla Kalinaja, ktorá za nami prišla až z nemeckého Frankfurtu. Bolo to nezabudnuteľné stretnutie.
O čom je film?
- Matúš Demko: Vo filme 22 hláv nájde divák príbeh esenbákov, ktorí konali podľa svojho svedomia, napriek tomu, že komunistický režim od nich požadoval totálnu poslušnosť. Príbeh je pretkávaný výpoveďami historikov a fakty sú dopovedané rozprávaním ľudí z rodín, ktorí utrpenie bývalého politického zriadenia zažili na vlastnej koži.
- Jakub Krška: Ak ide o ľudský život, treba sa riadiť svedomím a vierou, nie pravidlami a nariadeniami. Presne to spravili Jaško a Kalinaj. Ešte ako mladíci sa dostali k tajným správam o prenasledovaní katolíckej cirkvi a perzekúciám. Rozhodli sa, že získané ďalekopisy odovzdajú kompetentným, napríklad biskupovi Michalovi Buzalkovi. Na ich činy sa po krátkom čase prišlo a zaplatili za ne životom. Obesili ich. Počas natáčania sme prešli skrz-naskrz celé Slovensko. Rodiská oboch hrdinov v Černovej a Bijacovciach, ich pôsobisko v Bratislave, Moravský svätý Ján, oravský Liesek, väzenie v Leo-poldove či Prievidzu.
Aký bol váš cieľ, zámer? Podarilo sa ho naplniť?
- Matúš Demko: Cieľom bolo priniesť doteraz málo známy príbeh, ktorý mal naveky zostať za bránami Justičného paláca. Po knižnom spracovaní konečne prišlo aj dokumentárne a filmové, ktoré tento príbeh sprístupňuje ďalším záujemcom. Je na divákovi, čo v ňom vyvolá.
- Jakub Krška: Konečný výs-ledok predčil všetky naše očakávania. Nedúfali sme, že film nadobudne také rozmery. Samozrejme, bez pomoci mnohých by sme to nedosiahli.
Prečo ste sa rozhodli prísť s ním aj do Liesku?
- Matúš Demko: V miestnom kostole je na vitráži zachytený aj osud Jaška a Kalinaja ako novodobých svätcov. Bola to priam povinnosť a česť prísť do tejto krásnej obce, kde si pripomínajú ľudí odinakiaľ.
- Jakub Krška: Liesek nás zaujal sklenenou vitrážou. Použili sme ju ako hlavný grafický a propagačný motív nášho dokumentu.
Ako si spomínate na Bernarda Jaška?
- Štefan Koma: Mal o šesť rokov viac, neboli sme kamaráti. Nemal som možnosť, pretože on bol starší a vtedy to bolo iné ako dnes. Cez ich dvor sme však často chodievali do poľa. Bol to veľmi tichý dvor, nikdy som tam nepočul hádku. Boli to dobrí a vzácni ľudia, aj keď žili v chudobe. Bernard bol tichý chlapec, rád lyžoval.
Pred pár rokmi sme dokonca prišli do rodiny. Synovec si zobral za manželku Bernardovu neter. Dlho som nevedel, čo urobil a čo sa mu stalo, bol som v tom čase v pracovnom tábore. Dozvedel som sa to až po rokoch.
