DOLNÝ KUBÍN. „Keby sme mali skrytú kameru, určite by sme vyhrali súťaž,“ hovorí Marián Majdiš, vlekár v dolnokubínskom skiparku. Spomedzi personálu mu patrí jedna z najvyšších pozícií – a to doslova. Stanica sedačkovej lanovky stojí na vrchole Kubínskej hole. Hoci je v prevádzke druhú sezónu, zabrať dostala až teraz. Po dvoch mesiacoch si prišli na svoje nielen lyžiari, ale aj vlekári. A nielen v dobrom.
„Človek by neveril, ako sa ľudia predvádzajú,“ hovorí Marián, pričom spoza skla pozorne sleduje dianie na lanovke. „Že sa prevezú dookola, to je najmenej, je tam zariadenie, ktoré ich zastaví. No rozum mi zastáva, keď rozhojdajú lyže, zapichnú sa do snehu a spravia kotrmelec. Alebo na osmičke stojke vyskakujú na dvoj-trojmetrovú kopu. O vystupovaní popoludní, keď sú už unavení, a niektorí aj dezorientovaní po návšteve bufetov, ani nehovorím. Aby som iba nekritizoval, na malé deti je radosť sa pozerať.“
Marián Majdiš (vpravo) pracuje pre lyžiarske strediská od roku 1977.
Od roku 1977 prešiel dolnokubínsky vlekár viacero stredísk. Svoju robotu má rád. Na displeji fotoaparátu hrdo ukazuje mnohoraké tváre Kubínskej hole.
„Kvôli prírode je radosť tu byť, aj keď niekedy v bielom pekle. Každému, kto príde, rád poradím, no vždy sa nájde niekto múdrejší ako my všetci dokopy“.
Tvrdí, že v porovnaní s Rakúskom či Poľskom sa lyžiari v najväčšom dolnooravskom stredisku vo všeobecnosti správajú bezohľadnejšie. „Nie som najlepší lyžiar, ale lyžujem slušne a keďže mám aj váhu, hocikto ma nevysadí. S kolegom sme nedávno schádzali dolu na fajront. Zobral nás snoubordista, ja som to ustál, kolega išiel kotrmelcami na zem. Chodia sa tu odviazať, pretože si to môžu dovoliť. Príroda je nádherná, no disciplína žiadna.“
Na vrchole Kubínskej hole. Pustíte pomu, zabočíte vpravo a už sa len kocháte.
