DOLNÝ KUBÍN. Pozorovanie vtáctva nie je iba vášňou. Stáva sa z neho výnosný biznis pre cestovné kancelárie, ktorý ale v konečnom dôsledku prispieva k ochrane ohrozených druhov, a to nielen vtákov, pretože zachovalá príroda láka čoraz viac turistov. Tak znie odkaz druhej svetovej konferencie pozorovateľov vtákov, ktorá bola koncom januára v indickom Ahmedabade. Medzi takmer štyristo odborníkmi nechýbal oravský zoológ Dušan Karaska.
Trochu zemepisu
Západoindický štát Gujarat so 60 miliónmi obyvateľov má vôbec najväčšiu rafinériu ropy na svete. Je považovaný za najrýchlejšie sa rozvíjajúcu ekonomiku Indie. Viac ako desať percent ľudí žije v meste Ahmedabad, ktorý časopis Forbes ho označil za tretie najrýchlejšie rastúce mesto. K statusu významnej turistickej destinácie mu dopomohla aj ekoturistika.
Ornitológ Dušan Karaska.
„Len cestou z letiska do hotela som napočítal 45 druhov vtákov, ktoré som nikdy predtým nevidel,“ povedal pre tamojšiu tlač ornitológ z Čiernej Hory Darko Saveljic.
V štáte žije viac ako 500 druhov vtákov vrátane páva, ktorý je národným vtákom Indie. No nielen pre ne Oravskopodzámčan Dušan Karaska meral cestu na východ.
Dáždnikový lev
Národný park Gírsky les je po Afrike jediným prirodzeným domovom leva. „V minulosti žili na celom africkom kontinente a v Eurázii od Balkánskeho polostrova až po Indiu. Človek môže za to, že s výnimkou zoologických záhrad a súkromných chovov lev ostal už iba v Afrike a na jedinom mieste v Ázii. Populáciu v Gire tvorí okolo štyristo jedincov. Atraktívny lev je takzvaným dáždnikovým druhom, jeho ochranou Indovia chránia celé prírodné spoločenstvo tamojšieho lesa. Hoci je nebezpečným tvorom, keďže ako mäsožravec likviduje domáce zvieratá, pre turistov je najväčším lákadlom.“
Kráľ lesa. Posledným miestom v Ázii, kde žije vo voľnej prírode, je Gírsky les.
Oravčan videl iba jedného leva, starého samca. „Je to aj o šťastí. Na levy sa treba ísť pozerať zavčasu ráno za svitania, vtedy prichádzajú z lovu a sú ešte aktívne. Cez deň odpočívajú. Kvôli foteniu vtákov sme to riskli a do parku išli neskôr. Bolo zážitkom sledovať stovky jeleňov, divé svine, opice či vtáky. Išli sme terénnym autom bez strechy, kvôli bezpečnosti sme na zem nesmeli. Keď mi spadla šiltovka, zohol sa pre ňu vodič.“
Pôdu spravuje park
Oravčan si myslel, že do národných parkov chodia najmä cudzinci. Množstvo domácich návštevníkov, rodiny s deťmi nevynímajúc, ho prekvapilo. Princíp fungovania parku je v podstate všade rovnaký.
„Pôdu spravuje park. Nie je to ako u nás, kde si každý chodí, kde sa mu zachce. Všade sa platí vstupné, chodí sa iba po vyznačených cestách. Správca manažuje činnosť tak, aby sa zachoval cieľ ochrany. Postavením vodných nádrží sa v tamojšom sezónne suchom podnebí napríklad predchádza migrovaniu zvierat mimo parku. Levy, leopardy, hyeny a ďalšie zvieratá tak pre hospodárenie nie sú až takou hrozbou. Vo vtáčej rezervácii Khijadija zas v močiaroch v blízkosti ciest postavili ostrovčeky, na ktorých sa sústreďujú pestrofarebné vtáčatá, aby mohli ľudia vidieť čo najviac.“
Hotel v parku
Z hľadiska ochrany prírody by Karaska menil Slovensko za hociktorú rozvojovú krajinu. „Ochrana prírody je tam zdrojom obživy. Preto si územie vážia a chránia ho. U nás je to presne opačne. V centre národného parku chceme postaviť hotel. Tým územie aj pre cestovný ruch vlastne zničíme, pretože kvôli hotelu ako takému tu nikto nepríde.“
Karaska je za to, aby chránené územie spravovala štátna organizácia zriadená za účelom ochrany prírody. Ak súkromný subjekt, napríklad urbár, nebude ekonomicky zainteresovaný na ochrane, nič sa nezmení.
„V tomto smere je India ďaleko pred nami. Aj tam museli vykúpiť alebo ináč ošetriť veľké plochy územia. U nás sa to zatiaľ neudialo, na rozdiel od Čiech, Maďarska, Poľska, Ukrajiny či Albánska. Na Slovensku majú prednosť záujmy jednotlivcov.“
Vegetariáni
Šťastím pre indickú prírodu je vegetariánstvo. Miestni sú buď hinduisti alebo moslimovia, mäso nejedia. Zvieratá nepoznajú poľovníctvo ani rybárstvo.
„Iné mäso ako kurča sme nedostali ani v dobrom hoteli. Vôbec všetky zvieratá boli veľmi krotké. Či vtáky, či antilopy, či divé osly. Kormorána odfotíte v parku z piatich metrov. India má viac ako miliardu obyvateľov, priemerná hustota vrátane púští a Himalájí je vyše 400 ľudí na kilometer štvorcový, čo je štyrikrát viac ako na Slovensku. Keby ľudia neboli vegetariánmi, krajina by ich neuživila. Veľké zvieratá by boli už dávno zjedené a vyhubené.“
S mobilom na ťave
Opakom hypermoderných miest, kde za prácou a perspektívou odchádzajú mladí, sú zaostalé dediny. Plné špiny a zápachu. S hlinenými chatrčami, kde plechy na streche chránia pred vetrom staré pneumatiky. Konzervatívnych domácich obklopujú smeti, kúria sušeným trusom hospodárskych zvierat.
Ťava jednohrbá. Indovia ju používajú na ťahanie vozov.
Nákladiaky vyzerajú ako z druhej ruky, často nemajú dvere. Autá na diaľnici bežne jazdia v protismere. „Človek na ťave s mobilom pri uchu nie je ničím výnimočným. Rovnako piati ľudia na dvojmiestnej motorke bez prílb alebo šesť áut v dvoch pruhoch. Jazdí sa vľavo. A zastavíte, kde chcete. Keby sme poprosili vodiča, aby nám zastal na cestnom moste cez Oravu v Dolnom Kubíne, zastal by.“
Bez stresu
Súkromný vodič auto takmer nezamykal. Tolerantní a milí ľudia Slovákov prekvapili. „Keď som videl tú biedu, očakával som ľudí v depresii. Opak bol pravdou. Nerozumel som im, no v mimike som nezachytil ani len náznak závisti. Keď kolega na ceste fotil vtáčatá, miestny usmerňoval dopravu, aby sa mu nič nestalo. Zastavili sme sa pri svadobčanoch, hneď nás vytiahli z auta a museli sme si s nimi zakrepčiť. Sú iní, stres nepoznajú.“
Pred odletom zašli Slováci do hypermarketu, bol plný ľudí. „Pokladníčka spočítala nákup na papieri, potom na kalkulačke. U nás by za ten čas obslúžila sedem-osem ľudí, tam jedného a ešte sa popri tom aj porozprávali.“
Dáte si kávu?
Čaj si domáci ochucujú maslom a korením. Dušan ľutoval, že ochutnal. „Bolo mi z toho zle. Stravovať sa tam je zložité. V každej dedine síce nájdete stánok s jedlom, no keď vedľa na zemi vidíte lajno z kravy, prejde vás chuť. Chlap ráno možno upratoval stajňu a potom rukou naberá jedlo. Obedovali sme banány a keksy, večerali v reštaurácii v meste.“
Oravčan si v Indii neplánovane zakrepčil na miestnej svadbe.
Ak by mal našinec to šťastie, návštevu Indie oravský ornitológ odporúča v zime, kedy sucho minimalizuje riziko ochorenia a celé mesiace tam svieti slnko.
Dušan nikdy nezabudne na prezamestnanosť. „Keď ste si na konferencii chceli dať kávu, obslúžili vás tri osoby. Prvá zobrala šálku a podala ju druhej. Tá sa opýtala, či si dáte čaj alebo kávu. Naliala vybratý nápoj do šálky a podala ju tretej, od ktorej ste ho konečne dostali.“
Kvôli orlovi nikto nepríde
Poďme ale späť k amatérskemu pozorovaniu vtákov. Zo záľuby nemajú osoh len vedci, ale aj špecializované cestovné kancelárie. U nás zatiaľ nefungujú, na rozdiel od susedných štátov. Cestovky spoza hraníc už Dušanovi Karaskovi poslali viacero cudzincov.
„Nezaujíma ich orol skalný, ako by si niekto myslel, ale ďatle, sovy alebo motýľ modráčik, ktorého húsenice žijú v mraveniskách. Druhy charakteristické pre pasienkovú krajinu, ktorá v západnej Európy už nie je. Aj u nás rapídne mizne, pretože pasienky a lúky zarastajú a stávajú sa lesom.“
Z hľadiska cestovného ruchu je eko turistika efektívnejšia ako vylihovanie na pláži. „Sú to väčšinou starší ľudia. Čo ich zaujíma, majú naštudované. Chápu, že divé zvieratá nie sú na povrázku, no chcú toho vidieť čo najviac. A na dostupných miestach, nebudú sa plahočiť na Rozsutec.“
Peniaze na ochranu
Spolupráca s odborníkmi je preto nevyhnutná. Keď to ide všade inde na svete, Karaska nevidí dôvod, aby zážitková turistika nefungovala na Orave či inde na Slovensku, hoci nie hneď. „Keď otvoríte hotel, tiež nie je prvý rok naplno obsadený. Máme čo ponúknuť. Napríklad územia ako rašeliniská pri Suchej Hore a Hladovke sú podobné západosibírskej tajge. Nevyzerajú vábne, ale pre ľudí, ktorí sa do toho vyznajú, sú vzácne.“
A ako sa zárobok z cestovného ruchu vráti prírode? Príkladom je Poľsko. „Satelitné vysielačky pre pozorovanie ohrozených vlkov v podstate zaplatili cestovné kancelárie z príjmov od milovníkov prírody, ktorí vlkov sledovali, pomáhali ich skúmať a ešte za to platili. Babiohorský národný park meria iba 33 kilometrov štvorcových, no keď tam stotisíc ľudí do roka nechá na vstupnom štyri zloté, má peniaze na ďalší rozvoj.“
