NÁMESTOVO. Ako z telenovely. Tak opísala svadbu v Buenos Aires Daniela Metesová z Námestova. Na jednej takej bola s manželom Mariánom, synmi Matúšom a Simonom začiatkom januára. Ženích Pedro sa stal súčasťou rodiny Metesovcov pred pätnástimi rokmi, vtedy ako 17-ročný študent.
Stratený kufor
Svadobčania v Argentíne sa zabávajú dva dni. Oznámenia a pozvánky na hostinu posielajú rodičia budúcich manželov. Civilný sobáš je najprv, v pracovný deň. Snúbenci Pedro a Eugenia ho mali vo štvrtok. „Pripomínal scénu z telenovely,“ hovorí Danka. „Bol u nevesty na dvore, mladomanželia stáli pod altánkom, sobášil ich úradník.“
Metesovci úvod nestihli. Pri návrate z výletu v Patagónii sa im na letisku stratil kufor. Trvalo, kým ho našli. Vďaka Pedrovmu rozprávaniu však o nič neprišli. „Vysvetlil nám to po slovensky, iným jazykom s nami rozprávať nechce. Celý obrad zhrnul do niekoľkých viet: Prišiel oficiér, najskôr otko rozprával, maminka plakala, potom maminka rozprával, otko plakal, všetci plakali, všetci smiali a koniec.“ Po obrade nasleduje recepcia pripomínajúca väčšiu rodinnú oslavu.
Zrušili stôl novomanželov
V piatok si rodina prezrie krásy Buenos Aires. V sobotu je cirkevný sobáš. Pre vysoké teploty až o pol desiatej večer. Svadobčania sa pred kostolom schádzajú s polhodinovým predstihom. Čakajú. Pred nimi sú ešte dva sobáše. Konečne, vchádzajú dnu. Hostia sa usadia, zazvoní zvonček a k oltáru pomaličky kráča nevesta s otcom.
Mladomanželia sú rímskokatolíci. Omša prebieha rovnako ako na Slovensku. Chýba len premena. Dôvod sa Oravčania nedozvedajú. „Zvláštne boli gratulácie pred kostolom,“ hovorí Danka. „Manželia nestáli pri sebe, každému sme gratulovali samostatne. Čakala som viac miestnych zvykov. Vraj sa skôr udržiavajú na dedinách než v mestách. Páčilo sa mi však, že ženích, jeho otec aj bratia boli v smokingoch, bolo to pekné, elegantné. Zaujímavé bolo, že nevesty, Eugenia aj dve pred ňou, mali kytice z ružových ruží.“
Národné parky sú plné divých, voľne žijúcich zvierat.
Hostina po sobáši je noblesná. Stoly sa prehýbajú pod všakovakými dobrotami – krevety, sushi, jahňa, zmrzlina, torty. „Prestieranie vyzeralo ako na Titanicu, toľko príborov a lyžíc. Ale zábava bola fajn. Najskôr strojená, po hodine to však na parkete vyzeralo ako na nejakej diskotéke. Asi aj preto, že tam bolo veľa mladých ľudí. Keď nebolo kde tancovať, zrušili stôl mladomanželov.“
Lístočky po celom dome
Argentínčan Pedro Antonio Gonzáles Rosia prišiel na Slovensko prvýkrát v roku 1997 na školský výmenný pobyt. Na rok sa jeho druhým domovom stala Orava. Býval u Metesovcov, študoval na trstenskom gymnáziu. „Bol veľmi šikovný,“ hovoria manželia. „Po španielsky sme nevedeli ani slovo, rozprávali sme s ním anglicky. Učili sme ho však aj slovenčinu.“
Začiatky boli zaujímavé, veselé, občas i smutné. Pedro vo svojom rodisku, argentínskej provincii Santa Fé, poznal staršiu Slovenku, ktorá s rodičmi pred rokmi emigrovala do Ameriky. Chlapec od nej pochytil zopár slovenských výrazov. Oravčania ho však od nich museli odnaučiť. „Boli to zastarané slová – písati, čítati, stolica namiesto stolička. Spočiatku sme mali celý dom oblepený lístočkami s názvami rôznych vecí. Keď sa slovo naučil, lístok zahodil a učil sa ďalšie. Išlo mu to dobre, má talent na jazyky. Len slovo umelý sa ani za svet nemohol naučiť. Tak sme vymysleli iné pomenovanie – digitálny.“
Pedra brali manželia ako tretieho syna a tak je tomu dodnes. Ani po tom, ako zo Slovenska odišiel, sa ich kontakty neprerušili. Pedro chodil na Oravu pravidelne na Vianoce. Pracoval v Taliansku, k „druhej rodine“ to mal bližšie ako k vlastnej. „Miluje naše Vianoce, rodinnú atmosféru. Nepotreboval veľa, len si s nami v pokoji posedieť, vypiť kávu a porozprávať sa.“ S Eugeniou zažil aj niekoľko rýdzo oravských svadieb.
Nádherná príroda
V Patagónii sú tisícky tučniakov. Nie sú plaché, človek k nim môže prísť celkom blízko.
Do Argentíny prileteli Metesovci počas najhorúcejšieho leta, keď je na severnej pologuli zima. Počas návštevy, vyvrcholením ktorej bola Pedrova svadba, videli kus krajiny. Na severe je horúco, teploty nad štyridsať stupňov. Na spoznávanie si preto štvorčlenná rodina vybrala Patagóniu na juhu.
Očarili ich tisícky tučniakov a tuleňov, stáda divých koní. Ochutnali jediné ovocie, ktoré sa v Patagónii urodí – calafate. Zažili biele noci. Navštívili niekoľko múzeí.
„Boli sme aj vo väznici, ktorú v Ushuaii, najjužnejšom meste sveta, otvorili začiatkom dvadsiateho storočia,“ hovorí Danka Metesová. „Zatvárali tam najťažších argentínskych zločincov, prirovnávali ju ku kalifornskému Alcatrasu alebo sibírskym gulagom, pretože sa z nej nedalo ujsť. Nebolo kam. Múzeum je z nej od roku 1945, kedy ju natrvalo zatvorili.“
Do Patagónie sa všetko okrem mäsa dováža. Zásobovanie z Buenos Aires do Ushuaie trvá tri dni kamiónom, dva až tri týždne loďou. Pohonné hmoty sú veľmi lacné, dolár za liter.
Perito Moreno
Výletníkov v národnom parku Los Glaciares najviac uchvátil ľadovec Perito Moreno na Argentínskom jazere.„Je to niečo úžasné, čo dokáže príroda vytvoriť,“ rozpráva Danka. „Ide o jedinečný prírodný úkaz - ľadovec, ktorý sa nezmenšuje. V zime narastá, v lete sa z neho pri topení odlamujú obrovské ľadové bloky široké aj päť metrov. Úžasný pohľad.“
Ľadovec na Argentínskom jazere Oravcov uchvátil najviac.
V Buenos Aires navštívila rodina cintorín Recoleta, na ktorom sú hrobky väčšie ako rodinné domy obyčajných ľudí. Pochovaný je tam argentínsky prezident Sarmiento, aj druhá manželka prezidenta Juana Peróna, známa Evita. „K jej hrobu nevedú žiadne šípky, aj keď k nemu smeruje najviac turistov. My sme ho našli len vďaka tomu, že nám pri vchode jeden muž nakreslil mapku. Samozrejme, za poplatok, vraj pre deti choré na AIDS.“
Nový rok prišiel dvakrát
Vianočnú výzdobu, ktorá je u nás na každom kroku, hľadali Metesovci v Argentíne márne. Stromčeky museli doslova vyhľadávať, aby si mohli urobiť fotku.
V podvečer Štedrého dňa sa miestni chodia okúpať do mora, aby sa schladili. Na večeru je jahňa, darčeky si rozbaľujú až ráno. Aj oslavy Nového roka sú v malých mestách úplne iné ako u nás.
„Oslavovali sme dvakrát,“ hovoria Metesovci. „Najskôr o ôsmej večer miestneho času na hotelovej izbe, keď bol Nový rok na Slovensku. A druhýkrát o polnoci. S fľašou šampanského sme išli na námestie. Nikde však nebolo ani živej duše, len pár ľudí sedelo v okolitých reštauráciách.“ Pri jednom z barov stretajú skupinku podnapitých Angličanov. S nimi odpočítajú a pripíjajú si na Nový rok. O ohňostroj sa museli postarať turisti.
