Veľký stalinský totalitostroj sa rozmnožil na menšie totalitostroje miestnych stalinčíkov.
Totalitné ľudské stroje prepadávali ľudí v posteliach a odvláčali do žalárov a koncentrákov.
Príslušníkov tzv. vykorisťovateľskej triedy a ideologických odporcov „tvorcov nového sveta“ vysťahovali z domovov na rôzne odľahlé miesta.
Bohatší gazdovia z dedín s hanlivou nálepkou kulak boli premiesťovaní z dedín do priemyselných centier alebo do českého pohraničia. Roľníctvo bolo vtedy ťažko ekonomicky potlačené.
Štát vyruboval povinné dodávky poľnohospodárskych produktov, ktorým ľudia hovorili kontingenty, v takom množstve, že ich nebolo možné splniť.
Ľuďom nedal ani hnojivá ani osiva, len od nich neúprosne vyžadoval plnenie povinných dodávok.
Výrobcovia potravín nemali čo jesť
Kto nemohol povinné dodávky splniť, bol ohrozený úradným výkupom. Situácia bola taká, že výrobcovia potravín nemali sami čo jesť, lebo museli všetko odovzdať.
Ľudia však všetko prežili, pretrpeli a na postati otcov a dedov vytrvali. Dokonca sa aj v týchto ťažkých časoch pre dedinských ľudí vyskytli humorné situácie, ktoré zosmiešnili a znemožnili totalitnú moc v jej nezmyselných postupoch.
Okresní funkcionári sa rozhodli v jednej z oravských dedín urobiť roľníkovi J. V. úradný výkup. Na výstrahu ostatným neplničom.
Predseda MNV sa o tomto rozhodnutí dozvedel prv a potajomky upozornil roľníka o chystanej represívnej akcií. Bolo rozhodnuté, že mu zoberú z maštale dve kravy a z pivnice vyberú všetky zemiaky.
V určený deň sa na miestnom národnom výbore zhromaždila skupina vykonávateľov úradného výkupu.
Bol v nej zástupca okresného oddelenia ministerstva výkupu, zástupca ONV - odboru vnútra, predseda MNV, okrskár (príslušník Zboru národnej bezpečnosti), šofér a šiesti robotníci z ktoréhosi okresného podniku, ktorí mali odviesť kravy a navreckovať a zemiaky.
Komisia pre úradný výkup sa takomto honosnom zložení blížila k hospodárskemu dvoru roľníka J. V.
Čo sa to robí? Čo sa stalo?
Všetci z komisie si všimli, že okolo domu je nejaký podozrivý ruch. Ľudia pobiehali sem a tam a ženy boli oblečené v čiernych šatách. Medzi ľuďmi to len tak vrelo a mnohí sa komisii vyhrážali päsťami.
Keď aktéri úradného výkupu prišli k domu, zarazene zastali.
Predseda MNV sa opýtal: ,,Čo sa tu robí, čo sa stalo?
Ženy začali jedna cez druhú kričať: ,,Babku zo strachu pred úradným výkupom porazilo! Fúj, nehanebníci, všetkých nás dovediete do hrobu. Nehanbíte sa umárať ľudí až k smrti? Nemysleli sme si, že aj ty, richtár, náš človek, sa staneš Judášom. Ešte aj žandára si si na nás doviedol. Bodaj by váš všetkých čert zobral do samých pekiel za smrť babky. Bodaj by sa zem pod vami prepadla! Či chcete, aby sme všetci odišli. Zažeň ohňom a sírou týchto neznabohov, čo nemajú ani štipku cti a milosrdenstva. Bodaj by ste trpeli pekelné muky a škvarili sa vo večnom ohni!“
Pod úderom tohto chorálu nadávok a prianí prví sa obrátili najatí robotníci so šoférom. Všetci siedmi kráčali so sklonenými hlavami smerom do dediny. Za nimi sa pobral predseda MNV.
Potom odišli aj okresní funkcionári a sprievod uzatváral okrskár.
Babku sa podarilo vzkriesiť
Na tretí deň, keď mal byť pohreb, gazda po dedine rozhlásil, že babka nezomrela, ale len omdlela do ľaku. Vraj sa im ju podarilo vzkriesiť.
Samozrejme, že babkina smrť bola dobre zohratá komédia, dopredu dohodnutá so susedkami. Spolupatričnosť ľudí bola úžasná v duchu zásady: Pomôž si človeče, aj Pán Boh Ti pomôže.
Gazda svojím zmyslom pre čierny humor zachránil obidve kravičky v maštali i zemiaky v pivnici. Babka si od tejto udalosti ešte požila pekných pár rôčkov.
Všeobecný ohlas na babkino zamretie bol taký, že aj zatvrdlí okresní funkcionári zmäkli.
Bol to posledný úradný výkup v okrese a na Slovensku vôbec.
