Už slávny antický filozof Aristoteles vedel, kto je to priateľ. Vieme to aj my? V nasledujúcich riadkoch sa dozviete, ako sa mladý, 19-ročný sopliak naučil vážiť si blízke a úprimné okolie.
Už v dobách dávnych, keď mi bol ešte cumeľ uspávankou a plienka spovednicou, ľudia ukazovali prstom. Niektorí na zázraky, iní na prepadáky, no väcšina na ostatných. Aj moje okolie ukazovalo na mojich kamarátov. Rodičia mi vždy vravievali: „...ten chodí opitý domov, ženu bije, deti ho nechcú. Tak prestaň chodiť po diskotékach a ožierať sa, snáď nechceš skončiť ako on!“ alebo „Uč sa, lebo tam tú nevzali na školu a teraz visí na úrade.“
Kadečo sa stalo mojim kamarátom a mamina mi chcela len jednoducho naznačiť, že by som sa mal odraziť od neúspechov druhých k svojim cieľom. No ja si myslím, že staré dobré „Uč sa na chybách druhých“ neplatí. Aspoň u mňa nie. Som zástancom názoru, že pokiaľ si človek nerozbije hubu sám, tak sa nepoučí. Veď, posúďte sami, prečítajte si moju najčerstvejšiu a zároveň najdesivejšiu skúsenosť.
„Memento, homo,quia pulvis es et in pulverem revertis!“Aby som vám a Googlu ušetril námahu, tak to preložím. Pamätaj človeče, prach si a v prach sa obrátiš. Túto vetu som počul snáď x-krát. Najčastejšie však u nás v kostole, kde to kňaz opakuje pri pomazávaní na Popolcovú stredu. Nikdy som si nemyslel, že tá veta bude mať u mňa nejakývýznam.
No stačí sekunda.
V deň stužkovej mojej triedy som mal v skorých ranných hodinách nepeknú autohaváriu. Fakt parádny štart do dňa. Trochu čísel - sedemdesiat na tacháči, desaťmilimetrový ľad, jedenásť mesiacov vodičskej licencie, tri sekundy beznádeje, tridsaťmetrový pád sprevádzaný jemnými vokálmi piatich kotrmelcov. A zo sympatickej, nebesky modrej cétrojky sa ostala len hŕba plechov.
Cez prázdniny som bol na brigáde v Nemecku, kde som o ľudoch, ich rečiach a správaní zložil štátnicu. Poučený a v tichosti som sa vrátil do našej krajiny a teraz len ticho sledujem okolie a pohŕdam tými, ktorí sa nápadne podobajú ľudom nemeckej šablóny.
Dospel som k názoru, že by sa v mojom okolí asi ťažko našlo pár spravodlivých, ako v známom podobenstve o Sodome a Gomore. Človek mieni, Pán Boh mení. V deň nehody sa zjavilo hneď niekoľko skutočných, nie tých onlajnových, priateľov, ktorí ma vytiahli z auta smrti a prekérnej situácie.
A hľa, tu som, živý a zdravý!
Paradoxom je, že ma podržali najmä tí, od ktorých som to čakal asi najmenej. Tie šedé myši, ktoré sa držali v ústrani, mi svoju náklonnosť prejavili v tej najpríhodnejśie chvíli. Nie tí, pre ktorých mi na čarovnom fejsbučiku, ktorý čekujem, vyskakujú okná s prijatou správou. Čuduj sa svete, ani tí, ktorí ma štuchávajú, to neboli. Dokonca ani tí najzarytejší lajkeri s pomocou nevyrukovali ako prví. To neboli oni.
Práve naopak, boli to tí, ktorí mi radšej zavolajú, aby počuli môj hlas, alebo tí, ktorí klávesnicu a webkameru vymenia za očný kontakt a hlasivky. Považujem za moju povinnosť im vzdať hold aj touto cestou.
Tak mi teda ostáva už len im poďakovať a nás trochu skorigovať. Milá mládež, žiaden štuchanec, lajk či komentár nás nepodržia v životne dôležitých situáciách, ktoré sa môžu prihodiť hocikomu z nás. Skúšali ste si už niekedy niekoho pridať do priateľov? Nepochybne áno, aj ja som to už skúšal. Máme ich tam hŕbu, čo?
A skúšali ste si už niekedy niekoho pridať do srdca pre večné veky? Vy nie? Ja áno. Bohu vďaka za nich!
