ZUBEREC. „Zachraňovať už nechodíme, fyzicky by sme to nezvládli,“ hovoria bývalí horskí záchranári. „Nemôžeme však len tak polihovať. Hory sú naším životom.“
S desiatkami ďalších sa združujú v klube seniorov horskej služby. Skúsenosti, ktoré pri dlhoročnej praxi nazbierali, ochotne odovzdávajú mladším.
Stále chcú pomáhať
Klub seniorov založil pred dvadsiatimi rokmi František Mrázik, spoluzakladateľ horskej služby na Slovensku. Spočiatku v ňom pôsobili len záchranári nad šesťdesiat rokov. Nároky na profesionálov i dobrovoľníkov sa však z roka na rok zvyšujú. „Dnes majú s fyzickými skúškami problémy aj niektorí štyridsiatnici či päťdesiatnici,“ hovorí Milan Mikláš zo Zuberca. „Do klubu seniorov teda v posledných rokoch berieme aj mladších.“
Krátko po vzniku klubu organizovali seniori najmä prednášky na horských chatách. Rozprávali mladším kolegom, ale aj turistom o úrazoch, záchrane, nebezpečenstvách v horách. „Bola by škoda zahodiť vedomosti, ktoré sme získali pri záchranných akciách,“ povedal Stanislav Jandura. „Technika je nová, moderná a je jej dostatok. Predsa však môžeme našim nasledovníkom stále čo-to poradiť.“
Na Slovensku je deväť oblastí horskej služby, pri každej funguje aj klub seniorov. Dovedna má takmer tristo členov. Pravidelne sa stretávajú, minimálne na úrovni tej-ktorej oblasti, organizujú a pomáhajú pri organizácii rôznych akcií, lyžiarskych súťaží. Najbližšou bude februárový prechod z Chocholovskej doliny cez Lúčnu na chatu Zverovka.
„Robíme ho každoročne na počesť poľských záchranárov, ktorí v Roháčoch počas druhej svetovej vojny zachraňovali partizánov. Bola to jedna z najnáročnejších záchranných akcií v Európe,“ povedal Jandura.
K riziku sa rokmi pridružil aj strach
Stanislav Jandura pôsobil ako dobrovoľník. S aktívnou záchrannou službou skončil pred desiatimi rokmi. Mal päťdesiatsedem. „Nešťastia sa nestávajú za pekného počasia. Prichádzajú v noci, vo víchrici, lejaku, mraze. Záchranár ide hore vždy s rizikom, či sa vôbec vráti. S vekom ubúdali sily a pribúdal strach.“
Záchranári ťažko nesú každé úmrtie, najhoršia je však smrť mladých ľudí či hromadné tragédie. „Zlá bola lavína na Kubínskej holi, zahynulo tam šesť študentov, alebo v Spálenom žľabe, kde zomrelo sedem ľudí,“ hovorí Jandura. „Smutná bola aj pátračka na Babej Hore, našli sme päť mladých Poliakov. Všetci zamrzli.“
Mnohé pátracie akcie však mali aj šťastný koniec. Mladá poľská turistka blúdila vo fujavici dva a pol dňa. Keď ju záchranári našli, bola dezorientovaná, umrznutá.
Jedna z prvých záchranných akcií.
Milan Mikláš si spomína na akciu, na ktorú vyrazili ratrákom. Ako inak – po ceste. Smolu však mali vodiči, ktorí zaparkovali autá okolo cesty vedúcej do Roháčskej doliny. „Väčšina prišla o spätné zrkadlá. No iná cesta nebola. Hore síce nebolo ani parkovísk, no okolo práve tam parkovať nemali.“
V ten deň v surovom počasí hľadali poľský pár. Namiesto do Chocholovskej doliny sa mladí vybrali smerom k Volovcu. Pod ním ich aj našli. „Boli pritúlení k sebe, ona mala na rukách jeho rukavice, do poslednej chvíle ju ochraňoval. Zamrzli v objatí. Bol to hrozný a súčasne krásny pohľad.“
Neskôr, ale predsa
Najväčšou a pravdepodobne najdrahšou akciou horských záchranárov bolo hľadanie českého ministra a jeho dcéry. Do akcie bola zapojená celá horská služba, pomáhali vrtuľníky. „Lavína, ktorá ich strhla, nebola až taká veľká,“ hovorí Jandura. „No husto snežilo. Museli sme prehľadať veľký úsek.“ Ministra našli po týždni, jeho dcéru ešte o niekoľko dní neskôr.
Občas sa stáva, že sa nezvestní nájdu neskôr. Ladislava z Nižnej našli takmer po roku. Kostru strateného Poliaka objavil až po dvoch rokoch okoloidúci turista. V kosodrevine.
Biedna výbava
Pred päťdesiatimi rokmi sťažoval záchranárom prácu nedostatok výbavy. Nemali poriadne lyže, kvalitné oblečenie, obuv, mobilné telefóny. Neraz trvalo aj osem hodín, kým sa dostali do hôr.
„Kamarát raneného musel najskôr zísť dole, čo mohlo trvať aj tri hodiny,“ spomína Mikláš. „Náčelník zvolával dobrovoľníkov cez obecný rozhlas alebo nekvalitnými vysielačkami. Kým sme sa zišli, rozdelili do skupín a vyrazili, prešla ďalšia hodina. Trvalo minimálne ďalšie dve-tri, kým sme vyšli hore.“
Problém mali aj s baterkami, na horskej službe ich bolo len zopár. „V noci sme sa vracali z akcie, bolo nás asi pätnásť, pršalo. Mali sme len štyri baterky, takmer nič sme nevideli. Chvalabohu, nič sa nám nestalo, no odvtedy bez vlastnej baterky do hôr nejdem.“
