MEDZIBRODIE NAD ORAVOU. Stalo sa to v hoteli pod rakúskymi Alpami. Umývač riadu sa zahľadel do chyžnej. Vzali sa vlani, po trojročnej známosti. Vladimir Nikolajevič Smirnov z ukrajinského Žitomiru a Jana z Medzibrodia. V Rakúsku žil desať rokov, jeho žena o polovicu menej. Na Oravu prišli v októbri. Len čo si nájdu novú prácu, vrátia sa späť.
Istota je všetko
Vladimir je vyštudovaný historik. Na rodnej Ukrajine mu najviac prekáža neistota. „Dnes sedíš v base, zajtra si prezident. A naopak. Bezdomovec nemá kde prespať. Úrad ti nájde prácu, ale za 30 eur. Keby som chcel robiť kariéru, ostal by som doma. No radšej sa budem živiť rukami v Rakúsku, ako predávať doma hlavu zadarmo, veď docent na vysokej škole zarába 150 eur. Chcem mať pokoj a normálnu rodinu. Kto má istotu, má všetko. Tu viem, že keby sa mi niečo stalo, moje deti od hladu nezomrú. U nás túto istotu nemám.“
Preč odišla aj jeho mama. Desať rokov robila v Ríme opatrovateľku, môže sa tam kedykoľvek vrátiť. Vladimir v Rakúsku začínal na zeleninovej farme.
„Nemám pätnásť ani dvadsať. Mladý človek má v hlave obrazovky, nimi sa riadi. S pribúdajúcim vekom sa priority zmenia. Na Orave som rád, dobre sa tu žije.“
Nikto neprišiel ostať
Jana pracovala ako predavačka v Oravskom Podzámku. Do Rakúska odišla s bývalou spolužiačkou. Zarobiť si, ostať neplánovala. „Každý sa chce vrátiť domov. No stále sa to mení. Dnes si poviem, že ešte rok a za mesiac skončím. Nikdy neviete, čo vám napadne. Únava i psychika robia svoje.“
Sezónni pracovníci bývajú na hotelovej ubytovni, po jednom, po dvoch. Za ubytovanie ani za stravu neplatia. V hoteli pre 250 ľudí robia šesť dní do týždňa po osem a pol hodiny. Jana začína o siedmej, zvyčajne končí o piatej. Hostia sú rôzni. Najväčší neporiadok je po Holanďanoch. „Neviete, či máte upratovať alebo radšej zavrieť dvere. Ale tringelty nechávajú. Aj lístočky s poďakovaním za pekne ustlané postele.“
K nákupom cez voľno Jana v lete pridáva turistiku. V Achensee pri najväčšom tirolskom jazere je vždy čo robiť.
Mozog treba šetriť
Potrebné minimum – tak manželia hodnotia úroveň znalosti nemčiny. Štvrtinu personálu v hoteli tvoria Slováci – jeho útrobami sa preto nesie nemčina i slovenčina. „Keď som niečo potrebovala, slovenské kolegyne mi pomohli. Vždy sa niekto našiel, kto mi rozumel.“
Argument, že lepšia znalosť jazyka znamená lepšiu prácu, Vladimír spochybňuje. „Čo je lepšia práca? Pomocník kuchára, ktorému rozkazuje 16-ročný chlapec, ktorý ledva skončil školu? Alebo šéf zmeny, ktorý nesie za všetko zodpovednosť? Ako umývač riadu som sám sebe pánom. Jazyk ovládam tak, ako potrebujem. Keď idem na úrad, pozriem si, čo mi tam treba. Mozog nie je smetný kôš. Treba ho šetriť, všetko tam nevojde.“
Chlieb a hry
Jane chýbajú šiesti súrodenci. Pozrieť ju v druhom domove bol zatiaľ iba synovec. Vladimir je jedináčik. Z Ukrajiny si necháva posielať knihy, dévédéčka s tamojšími seriálmi a filmovými novinkami a lieky – v lekárni predávajú antibiotiká ako celaskon. Z Oravy do Rakúska najčastejšie cestujú korbáčiky, chlapom borovička a cigarety. Ušetriť sa dá. Jana si občas kúpi oblečenie, kozmetiku či voňavku. Vladimir veľa nemíňa.
Medzinárodná hotelová láska spôsobila rozruch. Ako všetko nové. „Keď si ľudia zvyknú na robotu, nudia sa. Chlieb majú a preto potrebujú hry, všetko ich zaujíma.“
Vzťah spočiatku tajili, sami nevedeli, čo z toho napokon vzíde. Túžia po deťoch, Vladimir po dvojičkách. Veľké plány si nerobia. „Čím viac človek plánuje, tým menej toho vyjde.“
Papierovačky súvisiace so slovensko-ukrajinským manželstvom majú chvalabohu za sebou. Hoci s nálepkou prisťahovalec, pracovať chcú zatiaľ v Rakúsku. Dúfajúc, že pod šéfom, ktorý ich bude považovať za ľudí, nie za svine. Najdôležitejšie je, že sa vždy majú kde vrátiť.
Hladní alebo chorí
Spoločné Vianoce v tirolskom Achensee boli pracovné. Ako manželia mali Vianoce hneď dvakrát. Najprv v Medzibrodí, pekne po kresťansky. Za druhými, pravoslávnymi, cestovali na Ukrajinu. Deväťsto kilometrov dva dni vlakom. „Nemáme priame spoje,“ vysvetľuje Vladimir. „U nás vlak chodí naopak, aby Nemci neprišli.“
Medzibrodčanka v živote nevidela taký veľký potravinový trh – iba mäso predávali na ploche veľkej ako námestie na Bysterci. „Žasla som, čo všetko tam majú.“
Prekvapili ju aj plné reštaurácie a bary. Za osem dní sa s biedou nestretla, jej muž tvrdí, že vďaka sviatkom. „U nás sú všade potraviny a lekárne. Vyzerá to tak, že všetci sú hladní alebo chorí. Len pri mojom dome je 14 potravín, tri nonstop. Tri lekárne, jedna nonstop. A dvaja notári, neviem, čo robia.“
Tucet jedál
„Nie som zvyknutý mať na večeru chody,“ hovorí Vladimir. „U nás je cez sviatky stále plný stôl vareného jedla.“
Večer 6. januára je svätý, nie štedrý. Jedlá sú pôstne vrátane ryby, zato 12 druhov. Obdobou oblátok s medom je kuťa – pšeničná kaša s medom, makom a hroznom. Večerajú dlhšie, darčeky si nedávajú. „Polnočná je pre fanatikov. Normálni ľudia idú do kostola až ráno. Koledovanie je v móde, zvyk udržiavajú najmä mladí. Nechodia iba po rodine, ale od domu k tomu. Zaspievajú, čosi zjedia, čakajú peniaze. Lepšie neotvoriť,“ konštatuje Ukrajinec.
Ryba pod kožuchom
Janu na Ukrajine šokoval sviatočný stôl. „My sa najeme, popraceme a dáme na stôl chlebíčky. Tam je varené na stole stále. Každý má pred sebou tanier a ponúkne sa, kedy chce. „Lebo u nás sa bez jedla nepije, bez jedla pijú iba alkoholici,“ skáče manželke do reči Vladimir.
„Veľmi mi chutila rybacina,“ pokračuje Jana. „Polievka, ryba v paradajkovom pretlaku a pod kožuchom. Sleď, majonéza, uvarené pokrájané zemiaky, majonéza, mrkva, majonéza, cibuľa, navrch cvikla, s majonézou. Nechá sa odstáť, vynikajúce.“
Sladké je torta
Vladimirovi oravská kuchyňa chutí. Na halušky s bryndzou a koložvársku kapustu nedá dopustiť. Tradičné slovenské jedlo nechýbalo ani na štedrovečernom stole. „U nás je kapustnica, halušky s bryndzou a ryba so šalátom,“ hovorí Jana. Pre manžela z cudziny je ale nepochopiteľné pečenie – doma a vo veľkom. „Koláče kupujeme. A najmä tortu. Tú nosíme aj na návštevu. Je veľmi sladká, až príkra – pasuje k horkému čaju.“
Ani vaječný likér, ani punč, ani grog. Na Ukrajine sa pije vodka, pivo a polosladké víno, najlepšie gruzínske. A arménsky koňak.
Najväčší sviatok
„U nás ľudia uznávajú dva sviatky, vlastné narodeniny a Silvester,“ hovorí Vladimir. V posledný deň roku, si postavia stromček, deti dostanú darčeky od Deda Mráza. Ostatní členovia rodiny si na ne nepotrpia. Korene okázalého slávenia Silvestra siahajú do bývalého režimu.
„Veriaci si pripomínali Vianoce potichu. A komunisti sa rozhodli urobiť zo Silvestra hlavný sviatok. Pretrvalo to dodnes. Keď sa kohokoľvek opýtate, aký je najväčší sviatok, odpovie vám, že Silvester.“
