ORAVSKÁ POLHORA. Cyril a Jana Manolovci kúpili rodinný dom v strede dediny aj s pozemkami od Jozefa Vorčáka za tridsaťtisíc korún ešte v roku 1962. Dvanásťtisíc mu vyplatili hneď. V zápisnici spísanej na vtedajšom miestnom národnom výbore (MNV) upravili zvyšné splátky. Dedička však hovorí, že nehnuteľnosti pat-rili jej otcovi, nie strýkovi. Žiada vyplatiť pozemok pod domom.
Pozemky neprepísali
Manolovci mali Jozefovi Vorčákovi mesačne splácať po päťsto korún. Pôvodný majiteľ sa presťahoval do Ostravy. Manolovci mu vraj podľa dohody posielali určenú splátku, zostatok mu vyplatili osobne. „Veľmi dobre sme spolu vychádzali,“ hovorí Jana o vzťahu k niekdajšiemu majiteľovi domu. „Navštevovali sme sa aj dlho po tom, ako sme dlh splatili.“
Právny zástupca dedičky tvrdí, že zmluva spísaná pred 50 rokmi na MNV je neplatná. „Zápisnica, na ktorú sa manželia odvolávajú, nemá absolútne žiadnu právnu hodnotu,“ hovorí advokát Ľudvík Skurčák.
Manželia po splatení dlhu pozemok na seba neprepísali. Hovoria, že vtedy sa papierovačkami zaoberal málokto. „Dodnes je mnoho takých, ktorí nemajú majetky na svojom liste vlastníctva a pokojne žijú.“
Ústrižky zahodili
Manolovci sa pred siedmimi či ôsmimi rokmi rozhodli, že dom prepíšu na syna. Jana išla na obecný úrad po doklady, aby mohli urobiť prepis. Pracovníčky jej však povedali, že tam nič nemajú. „Nechápala som to, veď sme dovtedy všetko poctivo platili, najmä dane,“ hovorí.
Opätovne navštívil úrad Cyril. Poslali ho na kataster v Námestove. Tam zistil, že dom síce na ich meno napísaný majú, ale pozemky pod ním a polia nie. Oslovili dedičov po Jozefovi Vorčákovi. On deti nemal, majetok mal po jeho smrti prejsť na súrodencov a neskôr na ich deti. „Požiadali sme dedičov o podpisy,“ hovoria manželia. „Súhlasili, až na jednu. Vraj sme nesplatili zvyšných osemnásťtisíc. No my sme neboli nič dlžní.“ Roky odkladali ústrižky zo šekov, ktoré platili. Rok predtým, ako chceli pozemky prepísať, ich vraj vyhodili. „Kto by predpokladal, že ich máme tak dlho skladovať?“
Druhá strana je však presvedčená o niečom inom. „Jozef Vorčák nemal nič, takže im ani nič predať nemohol. List vlastníctva na pozemky mal jeho brat Ľudovít, otec mojej klientky. Zdedil ich po mame, ostatných súrodencov vyplatil. Jozef mohol predať iba dom, pretože ho staval, no nie pozemok pod ním. Aj keby teda zaplatili Jozefovi všetko, čo podľa mojej klientky neurobili, nemôže to byť platné, pretože on nič nemal.“
Skončili na súde
Spor skončil na súde. Žalobu podali Manolovci. Pojednávanie sa ťahá už sedem rokov. „Moja klientka je jediná dedička,“ hovorí Skurčák. „Na pozemok pod domom má list vlastníctva. Chceme, aby jej manželia vyplatili pozemok a aby súd žalobu stiahol ako neodôvodnenú. Nechce dom búrať, ani manželov z domu vysťahovať. Domáha sa len svojho práva.“
Manželia na dôchodku si uvedomujú chybu, ktorú urobili pred rokmi. „Boli sme dôverčiví. Nečakali sme to ani v najhorších snoch. Ohradili sme si len toľko, koľko sme kúpili a ktosi nám to chce po rokoch vziať. Keby sme majetok mali neoprávnene, nehádame sa ani neobraciame na súd. Vyplatili by sme dlh a bolo by po problémoch.“
O tom, či má pravdu jedna alebo druhá strana, rozhodne súd. Konečného rozhodnutia sa však pravdepodobne tak skoro nedočkajú. Spis je po odvolaní odporcu na krajskom súde.
