TRSTENÁ/EPPINGEN. Rok 1979. Mladí manželia s trojročným synom zaparkujú pri lese v jednej rakúskej dedinke. Zoberú si neveľké tašky a pod rúškom tmy sa potichu rozbehnú medzi stromy. V Rakúsku zostať nemôžu, poslali by ich domov, kde by sa určite dostali do väzenia. Ich cieľom je Nemecko. Odtiaľ ich nevyhostia. Kráčajú hustým porastom päť, možno šesť hodín. Les končí. Hranice nevidieť. Na čistinke na druhej strane ich zastavia colníci.
Hodiny vypočúvania
Jediné, čo Máriu zaujíma, je, či sú v Rakúsku alebo v Nemecku. Vydýchne si. Policajt jej hovorí, že sú v Nemecku. Noc strávi rodina na colnici. Máriu celý večer vypočúvajú, jej manžel je vo väzbe, trojročný Miloško v samostatnej miestnosti. „Manžel to znášal ťažko,“ hovorí Mária. „Nevedel nemecky, netušil, čo sa okolo deje. Syn bol spokojný. Celú noc sa s ním niekto hral. Mňa vypočúvali. Neverili, že sme prešli lesom v noci a s dieťaťom sami. Chceli vedieť, kto z Nemecka nám pomáhal, odkiaľ sme prišli.“
Colníci si trasu, ktorú uviedla, preverili. Cestu podľa vecí, ktoré mala Mária v taške, stopoval policajný pes. Za pár hodín došiel až k ich autu. „Volali mi, čo s ním majú urobiť. Povedala som, že by sa nám tu zišlo. A oni nám ho skutočne previezli cez hranice.“
Policajti volali známym mladej rodiny. Pomohol jej prednosta malého nemeckého mesta. Potvrdil, že o utečencoch vie, že má pre nich prácu aj byt, len nech ich pustia. Podarilo sa, naspäť na Slovensko ich Nemci nevydali. Hneď ráno vyrazili k známemu prednostovi.
Tlačili ich ku komunistom
Pôvodne sa mladý slovenský pár chystal do Líbye. Ona vyštudovala učiteľstvo, slovenčinu a estetiku, on bol inžinier. Pracovali v Žiline. Keď dostali ponuku pracovať dva roky v Líbyi, neváhali. „Potrebovali sme peniaze, chceli sme stavať dom.“ Dostali povolenie z práce aj z ministerstva. Mali pripravené auto, zbalené kufre, kúpený lodný lístok.
Zo dňa na deň sa však všetko zmenilo. „Niekto nám asi závidel, alebo sa bál, že sa nevrátime. Neviem. Prišiel nám len list, že nikam nejdeme, pretože sme doposiaľ neurobili nič pre socialistickú krajinu.“
Máriin manžel sa zrútil. Bol na dne. Chcel si siahnuť na život, nechodil do práce. Sklamaní boli obaja o to viac, že oboch chceli nadriadení v práci prinútiť k niečomu, čo neuznávali. „Riaditeľ sa mi vyhrážal, že ak nevstúpim do komunistickej strany, od septembra sa môžem rozlúčiť s estetikou,“ hovorí Trstenčanka.
Netrvalo dlho a dohodli sa. Keď nemôžu ísť legálne, pôjdu načierno. Odišli na dovolenku do Juhoslávie. Pláže si však neužívali. Na rakúskom konzuláte v Ljubľane si vybavili rakúske víza. Legálne prešli do Rakúska. Odtiaľ sa chceli rovnako dostať do Nemecka. Nepochodili. „Víza nám nedali. Povedali, že domov sa môžeme vrátiť aj cez Rakúsko, že nemusíme chodiť cez Nemecko. No na Slovensko sme sa už vrátiť nemohli. Prenasledovali by nás, za rakúske víza z Juhoslávie by nás zavreli.“ Našli teda les na rakúsko-nemeckej hranici a vybrali sa za slobodou pešo.
Po večeroch učila češtinu
Známy ich ubytoval v dvojizbovom byte v škôlke. Miloško to mal do materskej školy cez chodbu. Na nové prostredie si zvykol rýchlo. Mária začala pracovať vo firme na výrobu spodnej bielizne. Robiť mohla len šesť hodín. Poobede, keďže jej manžel robil od skorého rána do šiestej večer, sa musela starať o syna. Obaja chodili na nemecké kurzy, aby sa zdokonalili v nemčine. Po čase dos- tala Mária ponuku učiť vo večernej škole slovenčinu alebo češtinu. „Medzitým sa nám narodil druhý syn Andrej. Z firmy som musela odísť, nestíhala by som to. Časom som nechala aj večernú školu.“
Začiatky v novej krajine boli ťažké. Po štyroch rokoch sa Márii narodil druhý syn.
Sama však začala študovať. Manžel chcel, aby si založili firmu. Študovala matematiku, chémiu, fyziku, podzemné stavby, analýzy zeme, rôzne merania. „Spočiatku mi to pripadalo ako čínština, no akosi som sa do toho časom dostala.“ Rok praxovala na ministerstve, získala kontakty, rozbehla vlastnú firmu na meno manžela, keďže nemala inžinierske vzdelanie. Hneď na začiatku začala pracovať na počítači. V tom čase ho nemali ani na ministerstve. „Bola to obrovská pomoc a práve v tom bol úspech mojej práce.“
Úspešná podnikateľka
Manžel jej pomáhal len po večeroch, neskôr vôbec. Našiel si priateľku. Nasledoval rozvod. Firmu chcela Mária previesť na seba. Nemohla zostať po dvadsiatich rokoch bez práce. Zámer jej však najskôr muselo odobriť ministerstvo. „Odobrilo, keďže som mala prax.“ Firmu od exmanžela kúpila. „V päťdesiatke som sa poriadne zadĺžila.“ Ostatných jedenásť rokov vedie podnik sama, má troch zamestnancov a klientov v okruhu sto kilometrov. Darí sa jej. Konkurencia je skôr jej spojencom.
V Nemecku žije Mária už 32 rokov. Starší syn Andrej má firmu v Berlíne, mladší Andrej žije v Holandsku. Obaja ovládajú slovenčinu slovom i písmom. „Hoci som vedela, že sa už domov nebudem môcť vrátiť, učila som ich.“
S príbuznými po odchode päť rokov vôbec nekomunikovala. Nevedeli jej odpustiť, že ušla. Ľady sa topili pomaly. Prvýkrát sa na Slovensko vrátila po pätnástich rokoch. Ani dnes však Mária nepovažuje Nemecko za svoj domov. „Je to miesto, kde pracujem. Domov je tam, kde sa človek narodí, tam patrí, a to sa nedá zmeniť. Prežila som na Slovensku najkrajšie roky života. Vrátila by som sa sem však asi až vtedy, keby som už nemala prácu,“ dodala Mária.
