TRSTENÁ. Každý deň, okrem nedele, vstáva o druhej ráno, o pol tretej je na pracovisku. Končí o siedmej. „Musí pracovať, práca ho drží nad vodou, dodáva mu energiu,“ hovorí Karolova dcéra Mária. „Mesiac po odchode do dôchodku ochorel. Chýbala mu robota. Keď sa zotavil a začal znova pracovať, akoby chytil druhý dych.“
Stovky obložených žemlí
Aktívny dôchodca pomáha najmladšiemu synovi v bufete už dvadsať rokov. So štyrmi ženami pripravuje obložené chlebíky, bagety, žemle. Začína sám. Kolegyniam, ktoré prichádzajú o pol štvrtej, musí nachystať zeleninu, vybrať čerstvý šalát, nakrájať uhorky, paradajky, prepočítať a prebrať pečivo. Denne robia približne päťsto bagiet a osemsto žemlí. K tomu desiatky obložených rožkov a sendvičov. Do siedmej, kedy začína majiteľ rozvážať pečivo do škôl, majú roboty až-až. „Na všetko mám stroje,“ povedal Karol Balko. „Ručne by som sa nedokrájal.“
Oddychovať nepotrebuje, voľno mu vraj stačí mať v nedeľu, aby mohol ísť do kostola. A prečo namiesto oddychu radšej práca? „Najmladší syn sa mi narodil v júli, v októbri som oslavoval päťdesiatku. Sľúbil som mu, že na päťdesiatku mu kúpim mercedes. Takže musím robiť, aby som naň našetril.“
Nudiť sa nemôže
Karol začal pracovať v šestnástich. Rodičia mali krajčírsku dielňu, poslali ho ku krajčírskemu majstrovi, aby sa vyučil remeslu. Chodil k nemu dva roky, každý deň od šiestej rána do desiatej v noci. Potom chodieval s mamou predávať na jarmoky. „Najskôr sme predávali len našu konfekciu, neskôr som kupoval hotové oblečenie v Topoľčanoch, Bratislave, ale aj na Morave, najmä dámske a detské, lebo my sme robili len pánske obleky. Všetko spolu sme ponúkali na trhoch.“
Keď sa rodina musela v 40. rokoch minulého storočia z rodného domu na Slanici presťahovať do Trstenej, krajčírsku dielňu zatvorila. V novom dome už oblečenie len predávali. Obchody Karolových rodičov niekoľko rokov po vojne znárodnili. Karol nastúpil do Jednoty. Po piatich rokoch prešiel do strojární. „Bola to veľká firma, zhruba deväťsto ľudí tam robilo.“
V roku 1968 nastúpil ako vedúci prevádzky na Mestský národný výbor. S partiou robotníkov budovali mesto. „Začínali sme od nuly, s jedným fúrikom a dvomi lopatami. Vypracovali sme sa. Za osemnásť rokov sme postavili desiatky veľkých stavieb v meste aj okolí,“ hovorí.
V šesťdesiatke odišiel do dôchodku. Oddychovať však nemohol. Pomáhal deťom stavať domy. Potom nastúpil k synovi do bufetu. „Unavený nie som. Práve naopak. Čo by som už len robil, keby som nepracoval?“
