TRSTENÁ. Magdaléna Bohunčáková má 71 rokov. Hoci vyštudovala priemyslovku, jej snom bolo prehodiť si cez plece tašku a behať po domoch s dopismi. Splnila si ho krátko po tridsiatke. Takmer tridsať rokov chodila denne s poštou do Zábiedova. S dedinčanmi zažila mnoho príjemných, úsmevných, občas i menej príjemných chvíľ. Rozhodnutie stať sa poštárkou neoľutovala.
Pokojnejší život
Na poštu sa dostala náhodou, keď sa s rodinou prisťahovali do Trstenej. Vtedajšia doručovateľka jej nadhodila, že by potrebovali novú zamestnankyňu. Magdaléna neváhala. „Od detstva som behala s taškou pod bokom, hrala som sa na poštárku.“ Jej rajónom sa stalo Zábiedovo.
„V minulosti sa nikto nikam neponáhľal, aj keď každý pracoval. Vždy bol čas na pár vtipov.“ Ľudia videli poštárku najradšej začiatkom mesiaca, keď nosila dôchodky a preplatky. Vyhýbali sa jej okolo pätnásteho, vtedy vyberala za elektrinu. „Niektorí ani neotvorili. Občas som za daktorých sama zaplatila, ale vedela som, že mi to vrátia.“
Potrebná prevýchova
S miestnymi ľuďmi, najmä so staršími a tými, ktorí radi pozreli na dno pohárika, si Magdaléna užila veľa. „Raz som jednej žene priniesla dôchodok. Vždy ma čakala pri plote, no vtedy jej nebolo. Ležala na posteli. Štuchla som do nej, ani sa nepohla.“ Zľakla sa, odbehla po susedu. Po chvíli sa prebrala. Namiesto vďaky im však vynadala. Vraj čo sa jej po dome ponevierajú. Druhý deň si však na nič nepamätala.
Občas sa s niektorými pochytila. Najmä keď mladí zneužívali nevládnych rodičov. „Pamätám si jednu starenku, bola ako z rozprávky. Jej syn veľmi pil, vždy jej zobral dôchodok, pretože ona nevedela písať. Raz som mu povedala, aby jej peniaze nechal, lebo na neho pošlem policajtov. Poslala som, viac sa starenkinho dôchodku nechytil.“
Pes alergický na uniformu
Do smrti nezabudne na zážitky so zvieratami. „V jednom dvore mali kopec husí. Bála som sa ich ako čerta. Najhorší bol husár. Vždy som sa mu akosi vyhla, no raz som nestihla. Mala som pri bráničke palicu, no bola zima, zapadala snehom, primrzla. Tak sa na mňa vyrútil, dodnes neviem, ako som sa mu ubránila. Druhý deň som si už nedala. Pľasla som gunára, odkväcol ako hruška. Viac to nerozchodil,“ hovorí Magdaléna.
Takmer v každom dome mali psa. Jeden sa išiel zblázniť, keď ju videl. Až po pár rokoch zistila, že neznáša uniformu. Keď prišla s poštou v civile, ani sa nepohol.
Ešte dnes sa smeje na krave, ktorej sa zapáčil poštársky vozík vo dvore miestnej škôlky. Zaparkovala ho pri schodoch, na minútu vybehla do kancelárie. Keď sa po chvíli vrátila, dobre že neodpadla. „Netuším, kde sa tam tá krava vzala. V papuli mala doporučený list a veselo ho obžúvala. Našťastie zožrala len kúsok, ešte sa z neho dalo čo-to vylúštiť. No dodnes nechápem, prečo si namiesto šunky, ktorú som mala navrchu, vybrala radšej list.“
Nezbedný medveď
Bolo leto, popŕchalo, Magdaléna si popiskujúc vykračovala pešo domov. V lese vedľa cesty odrazu čosi zašramotilo. A znova. Keď nakukla spod dáždnika, krvi by sa v nej nedorezal. Medveď. „Nikdy tak žiadny olympijský bežec nebežal, ako som ja vtedy utekala naspäť do dediny." Nikto jej neveril. Vraj, medveď a na asfaltke!
Druhý deň však všetci zistili, že si nevymýšľala. „Prešiel cez cestu a behal pomedzi budovy v ošipárni. Tam ho chytili chlapi, dali do klietky a po pár dňoch utratili. Keď som ho videla prvý raz, mal nejakú divnú papuľu, myslela som, že mu z nej trčí slama. Potom mi však povedali, že mu trčala odtrhnutá sánka. Vraj mu ju odtrhol delobuch, ktorý na neho nastražili brezovickí salašníci, lebo im kántril ovce.“
Kartová veľmoc
Najviac roboty mala poštárka na jar. Vtedy jej pomáhal manžel, šoféri autobusov. Dedinčania si v tom čase objednávali husi, kačky, kurčatá. Neraz prišlo na poštu aj päťdesiat krabíc plných zvierat. Niektoré si ľudia prišli zobrať do Trstenej, časť však musela rozniesť po dedine.
„Naložili sme ich do autobusu alebo do auta a šli sme,“ spomína poštárka. „Ľudia ma buď čakali na zastávke, alebo som krabice zložila v obchode a chodili si pre ne tam.“ Občas zopár živých prepraviek zostalo na pošte aj niekoľko dní. Vtedy ich Magdaléna chodila ráno aj večer kŕmiť. Raz si ich musela zobrať domov. „Uložila som ich v kúpeľni, poriadne nakúrila, kdesi pri plote som našla žihľavu a nakŕmila ich. Až ráno, po niekoľkých dňoch, som sa konečne spojila s pani, ktorá si ich objednala.“
Najťažšiu tašku mávala poštárka pred Vianocami. Zábiedovo bola pohľadnicová veľmoc. Každá rodina dostávala štyri, niektorá aj pätnásť pohľadníc. „Do práce som vtedy chodievala o dve hodiny skôr. No ani za ten čas som ich nestihla zoradiť podľa čísel domov.“ Prácu však poštárke ľudia uľahčovali. Odjakživa bolo v dedine zvykom, že ju čakali na autobusovej zastávke.
Stotisíc v poštárskej kapse
Pred tromi desiatkami rokov poštári neroznášali len poštu. Zbierali tržby z krčiem a obchodov, roznášali výplaty, dôchodky, vyberali za elektrinu, nosili peniaze za seno, vlnu, býky. Magdaléna mala pri sebe neraz aj päťdesiattisíc korún, keď niesla dôchodky, v kapse mala takmer stotisíc. S peniazmi sa však chodiť nebála. „Nikdy som nemala všetky peniaze pohromade, boli rozdelené v rôznych kapsičkách. Okrem toho, ľudí som poznala, verila som im.“ Len raz ju pod dedinou zastavil neznámy muž, vraj ju zvezie domov. Aj vtedy niesla veľa korún. Do auta však nenasadla. Pre istotu.
S dedinčanmi vychádzala Magdaléna Bohunčáková dobre. Mala ich rada a oni mali radi ju. Dodnes jej nikto inak nepovie ako „naša pani poštárka“.
