DOLNÝ KUBÍN. Vniesť do všedných dní nejaký svetlý bod je možné kedykoľvek. V januári však máme k tomu akosi bližšie. Prestávame fajčiť, začíname pravidelne cvičiť, plánujeme nájsť si viac času pre najbližších.
Ak sa neviete rozhodnúť pre to či ono, prihláste sa do umeleckej školy. Chodiť na výtvarnú ako dospelý má množstvo výhod. Rodičia vás nenútia, so štetcom v ruke zaženiete depresiu. Máte istotu, že sa raz do týždňa stretnete s ľuďmi na rovnakej vlnovej dĺžke – v triede Anny Farbákovej v Základnej umeleckej škole Ivana Ballu každý utorok.
Vydarená kópia. Zdvíhací most pri Arles od Vincenta van Gogha.
Maľovanie ako terapia
„Pred blížiacou sa päťdesiatkou som si uvedomila, že deti odrástli a začala som rozmýšľať, ako so životom ďalej naložiť,“ hovorí Dolnokubínčanka Viera Thurzová. „Chcela som sa naučiť plávať, zverejniť napísané veci a namaľovať nejaký obrázok. Vyšlo mi to. Štvrtý cieľ vám neprezradím, je príliš súkromný. A mám aj ďalšie.“
Pred Vianocami si prvýkrát vyskúšala maľbu na hodváb. „Je to ťažké, vidno fľaky, ale naučím sa.“ Vnučky, ktoré so starou mamou maľujú odmalička, a hrdo priznáva, že ju už dávno predbehli, si tak našli pod stromčekom originálne šály.„Nemám peniaze na drahé dary. No darujem iba to, o čom si myslím, že je naozaj najlepšie.“
Inšpirácia prichádza najmä v ťažkých chvíľach. „Keď mám depresiu, musím sa vymaľovať. Beriem to ako terapiu. Sebe pomôžete dostať von žiaľ či bolesť. Namaľujete si, čo sa vám páči a ešte môžete urobiť radosť aj niekomu inému.“
Dolnokubínčanka tvrdí, že v staršom veku čas letí ako splašený. A pri maľovaní sa trošku zastaví.
Dobré na psychiku
Najradšej robí kópie od van Gogha a abstrakciu, kde často schováva ženu. Aj Anna Šimáková z Dolného Kubína začala intenzívne maľovať, až keď odchovala deti. Hovorí, že maľovanie je dobré na psychiku, oddýchne si pri ňom. Žije sama, maľuje si, kedy chce a čo chce. V škole je už deväť rokov.
„Doma väčšinou maľujem pastelom a olejom, ten je najľahší. Kým uschne, obraz môžete prerábať. V škole stále skúšame nové techniky. Keby sme tu nechodili, nič nás nenúti posúvať sa ďalej. Takto chodíme na výstavy, sami vystavujeme. Najťažší je asi akvarel, to človek ozaj musí vedieť.“
Anna maľuje skoro každý deň, väčšinou cez týždeň. Doma nemá veľa obrazov, len sestre darovala viac ako tridsať. „Nikdy nechceli nič iné, tak majú doma galériu.“
Ornament na hodvábe. Skrášli obývačku so starožitným nábytkom.
Preč od ruchu
Viere a Anne robia na hodinách spoločnosť mladší kolegovia. Anna Žákovičová z Pucova chodila do zušky od dvanástich, po návrate z vysokej školy sa tam prihlásila opäť.
„Doma by som neurobila nič, aspoň tu sa môžem výtvarne prezentovať. Odreagujem sa od kolobehu života, od ruchu v uliciach.“
Kresba, maľba, občas grafika – technika závisí od motívu práce. „Veľmi rada robím krajinu vo všeobecnosti, najradšej zimnú, a potom zátišie.“
Dolnokubínčan Peter Helienek zdedil lásku k maľovaniu po otcovi. Do zušky chodí na druhý stupeň, baví ho experimentovať. „Keď som moc smutný alebo rozbitý zo života, vždy si sadnem, urobím si dobrý čaj do japonskej súpravy. Na stolík z bambusu preto vyrábam prestieranie s japonskými symbolmi.“
Nápady zapisuje do zošita, dielka ukladá do dosiek. „Raz za čas si to pozriem a som spokojný. Alebo nie.“
Dospelí chcú robiť
Ako škôlkarka dala spolužiakovi starkého hodinky za igelitku látok, riadny výprask ju neminul. Anna Farbáková z Veličnej donedávna učila na strednej umeleckej škole v Ružomberku.
„Tam ide celá skupina za jednou témou, no každý sa na ňu pozerá z iného uhla. Tu si každý robí svoje, nie je to na známku. Dospelí chcú robiť, z toho mám radosť.“
Učiteľka kladie dôraz aj na prehľad. „Treba chodiť na vernisáže, človeka to obohatí. Nikto nechce robiť veci do archívu, každý robí pre súčasného človeka, či už je to úžitková vec alebo dekoračný predmet.“
Trpezlivosť a vytrvalosť
Záujem o ručne vyrábané veci rastie. Aspoň na internete za ne ľudia utrácajú nemálo peňazí. Anna Farbáková tvrdí, že na Orave by sa z hand-made biznisu vyžiť nedalo. „Dievčatá nemajú vzťah k ručným prácam, mnohé nevedia urobiť hrčku na nitke.“
Miluje malé obchodíky, v čínskych ju vždy otočí puch, cez internet kupuje iba výnimočne.
„Mám rada kontakt s materiálom. Len keď ho držím v ruke, dostanem nápad, na čo ho využiť. To nikdy nepríde z jedného dňa na druhý, to nosíte v sebe, niekedy aj roky. Potom vás zrazu niečo nakopne, že takto by to bolo úžasné. Jednoducho sa to stane a nápad je dokončený.“
Takto nejako to bolo aj s textilnými prsteňmi, ktoré Anna vystavila na posledných Inšpiráciách. Samotný talent ale nestačí, trpezlivosť a vytrvalosť sú nevyhnutnosťou.
„Ešte na vysokej škole nám košikár povedal, že prvých šesťdesiat košíkov musel spáliť, lebo s nimi nebol spokojný. Treba získať zručnosť, poznať technológiu. Bez praxe to jednoducho nepôjde.“
