TVRDOŠÍN. Od rána do večera, len s krátkymi prestávkami na kocku čokolády. Hodiny pochodu s ťažkým batohom. Na tretí deň len čierny popol, láva, vietor a chladný dážď. Nikde ani živánka, len Hekla, tá pôvodkyňa nekonečných lávových polí, sa čuduje, prečo práve sem.
Ťažké mračná
Cesta z letiska v Krakove trvá presne štyri hodiny. Už prvý kontakt potvrdí, že sme na severe, kúsok od polárneho kruhu. Na mieste, kde odovzdáva poslednú energiu Golfský prúd. A nedáva ju lacno.
Miešanie chladných severských vôd s teplejšími má za následok ťažké mračná, častý dážď a silný vietor. Tie mračná sú úplne iné ako na Orave. Stačí tristo metrov nad morom a obklopia vás husté oblaky. Dole zase máte pocit stiesnenosti, ako keby mraky uberali priestor a padali vám na hlavu.
Ľadový oceán
Pristáli sme v noci, prečkali do rána na stanici v hlavnom meste Reykjavík, pohľadali správny autobus a vydali sa na sever do mestečka Saudárkrókur. Bohatší turisti odtiaľ vyrážajú na lodiach pozorovať veľryby. My sme sa okúpali v ľadovom oceáne, prezreli pár rybárskych domcov a hlavne skanzen Vikingov – prvých obyvateľov Islandu. Prišli z Nórska v deviatom storočí. Dovtedy bol Island neosídlený.
Pustatina
Island má tristotisíc obyvateľov s hustotou traja na kilometer štvorcový, na Slovensku žije na kilometri o sto ľudí viac. Osídlené je len pobrežie, aj to len veľmi riedko – tretina obyvateľov býva v hlavnom meste.
Keď sa povie vnútrozemie, mnohým, hlavne starším, sa objaví na tvári obava. Vnútrozemie Islandu bolo vždy vnímané ako nebezpečné miesto. Je to pustá, veterná púšť. Bez vody a života. V minulosti tam posielali zlodejov do vyhnanstva, keď prežili dlhší čas, bol to skoro zázrak. Aj dnes sa tam občas stratí neskúsený turista.
Otec gejzírov
Pustatina však ukrýva aj oblasti ležiace priamo na styku Severoamerickej a Euroázijskej pevninskej dosky, čo spôsobilo vznik aktívnych sopiek, horúcich prameňov a gejzírov. A práve tieto miesta stojí za to navštíviť. Bodku za prechodom dáva nádherný vodopád a gejzír, ktorého meno Geysir pomenúva všetky na svete.
Rozprávkové údolie
Našim ďalším cieľom je región Landmanalaugar, vari najkrajšia časť krajiny. Vulkanická oblasť s množstvom syčiacich pár, zeleno, žlto, oranžovo a červeno sfarbenými horami, teplými prameňmi v kontraste s ľadovcami, pokrývajúcimi štíty hôr. Oblasťou prechádza 110 kilometrov dlhý turistický chodník. Po troch náročných dňoch sa začína pestrofarebná scenéria. Prechody dolín striedajú sedlá hôr, vyprahnuté úseky zase brodenie ľadových riek.
Chodník končí v rozprávkovom údolí Tórsmörk. Prečo rozprávkovom? Nuž, toto údolie je obklopené ľadovcami Eyjafjallajökull a Mýrdalsjökull, čakali by ste zimu a dážď, ale tam rastie pekný brezový les a závetrie udržuje príjemnú teplotu. Veď aj preklad slova Tórsmörk znamená Thorov les. Hoci les na severe tvoria maximálne dvojmetrové pokrútené severské brezy.
Driemajúce sopky
Krása je pominuteľná. Oba ľadovce pod sebou ukrývajú činné sopky a práve Eyjafjallajökull dal v roku 2010 celej Európe pocítiť silu vulkánu. Tórsmörk vtedy unikol skaze, ale sopka pod susedným ľadovcom je mnohonásobne silnejšia a perióda jej aktivity sa práve napĺňa.
Počas našej letnej návštevy obe sopky pohodlne driemali. Tridsaťkilometrový chodník, ktorý cez ne prechádza, sme nemohli vynechať. Hoci s obavami. Prechod ľadovcovým sedlom je vysoko a časté hmly sú príčinou nejedného blúdenia s tragickým koncom.
Tentokrát bolo slnečno a tak sme skoro ráno zbalili stan a začali stúpať na sopku. Eyjafjallajökull zanechal po výbuchu horúcu vyvretú magmu, chodník vedie tesne okolo. Dymiace horniny nádherne dopĺňajú studený ľadovec pár desiatok metrov obďaleč. Vrchol je už len ľad. To najťažšie nás ešte len čaká. Nekonečné klesanie z výšky 1600 metrov až k Atlantiku na južnom pobreží Islandu.
Dotyk svetadielov
Dymiace sopky, horúce pramene, gejzíry, strmé morské útesy, ľadovcové jaskyne, množstvo vodopádov, veľryby či tulene.
Obzvlášť silno na nás zapôsobil Tingvellir. Jednak je to miesto prvého parlamentu na svete. No hlavným zážitkom je dotyk Severoamerickej a Euroázijskej pevninskej dosky. Jednou rukou sa dotýkate Ameriky a druhou ste v Európe. Na tomto mieste je geológia hmatateľná a viditeľná pre každého laika. Dosky sa od seba každý rok vzďaľujú o 2,5 centimetra a vzniká medzi nimi hlboká ryha.
Na vlastnej koži
Návšteva krajiny v nás zanechala pokoru. Na rozdiel od lenivcov, ktorí sa ku každej atrakcii doviezli v požičanom aute, sme s batohom a stanom na chrbte prežili Island na vlastnej koži.
Vo víchrici pod olovenými mrakmi človek cíti, že snaha spútať prírodu je márna. Pradávny inštinkt mu hovorí, aby vnímal každý jej prejav, dunenie zeme, náhle stíchnutie vtákov, alebo aj čoraz častejší výskyt stromov, ktoré tam ešte pred dvadsiatimi rokmi vôbec nerástli. Len potom mu príroda dovolí prežiť svoje rozmary a nálady.
Autor: Vladimír Hollý, Jozef Okoličány
