Čitateľ by sa mohol domnievať, že je vyžratý ako divá sviňa, no opak je pravdou. V práci sa Michal nezastaví, všade ho je plno, od komína až po sokel. Sadne si až v krčme, za obľúbený okrúhly stôl. Z veľkej plastovej dózy so zeleným vrchnákom vyberie doma upečené koláče. Silný ten rum. Ešte raz. Z dózy vyberie doma ušúľané cigarety. Odpije si piva, slastne potiahne prvý šluk a otvorí ústa:
Ste počuli, ako si Fero hubu obaril? V piatok sme šli na chatu na Kubínsku hoľu variť guláš. Opili sme sa, veď čo iné na guláši, však. Prvý sa zobudil Fero, kolo jednej mohlo byť. Zbadal na stole päťlitrovú fľašu s vodou. Hodne vypil. Potom zareval, vybehol von a vypálil hubou dieru do snehu.
– Ty debil, – kričí na neho Peter. – To prečo si sa napil vody z feferóniek?
– Keď ja som si myslel, že tam boli ringloty.
* * *
– Ste počuli? Vo Vyšnom Kubíne napadalo veľa snehu a zasypalo hus.
– Treba ju vyhrabať, – zavelil tato.
Štyria synovia sa chopili lopát a pustili sa do roboty. Odhádzali tony snehu, husi nikde.
– Kašľať na to, tam nebude, – povedal tato hľadiac na poslednú kopu pri plote.
Prišla jar. Tato fajčí na dvore, keď tu zrazu začuje hlasné gáganie. Spod kopy vyšla hus aj s malými.
* * *
Poznáte starého Kováča z Vyšného? Nie? Ten vám v júli chytil takého pstruha, že keď ho doma na mäsiarsky ponk vyhodil, nohy na ňom sprašťali. Z jednej strany hlava, z druhej chvost až po samú zem viseli. Len fotka z neho by vážila tri kilá. To bolo také pstružisko, že sa z Jasenovského potoka až do Oravy chodilo otáčať.
– Utekal som do susedov po foťák, – hovorí Kováč. – A keď som sa vrátil, máčikovi už len chvost z papule trčal.
* * *
Starý Kováč jazdieval na pinčli. Kto nevie, pinčeľ je malá motorka. Benzín sa v nej miešal s olejom. Keď Kováčovi došiel motorový, nelenil a nalial stolového.
– Keď som sa po dedine preháňal, to ako keby šišky vyprážal, všetkým sliny tiekli.
Raz išiel so švagrinou na maliny. Kováč z jednej strany malinčia, švagriná z druhej. Naraz ženská spustí krik.
– Pozerám, medvedisko na ňu kuká, – hovorí Kováč. – Chytil som ho za riť, za krk a som mu rázne povedal: Vác sa mi tu neukazuj.
* * *
Do našej krčmy Pod papučou, silná tá medovina, Pod čapicou, prichádzajú rôzni zákazníci. V septembri cez jarmok sa za stôl sa posadili dve dámy.
– Čo vám prinesiem? – pýta sa krčmárka.
– Nejaké dobré vínko by sme si dali.
– Máme výborné sedmičkové rulandské šedé, tramín červený,...
– A nejaké kvalitné krabicové nemáte?
Dámy z honoru nepopustili, objednali si pivo a biely strik. Krčmárka položila objednané nápoje na stôl.
– A citrón???
Krčmárka, inak trpezlivá to duša, viac nezvládla.
– A kde, do piva či do vína?
* * *
Ste počuli, ako Peťo dáždnik našiel? Zabudol ho v piatok v krčme Pod čapicou, veď kde inde, však. Pekný dáždnik to bol, po starkom. V sobotu hneď ráno volal krčmárke, či ho tam nenašla. No dáždnika nebolo. Na ďalší piatok večer o siedmej sa otvoria dvere. Cez prah sa rozprestrie karovaný dáždnik, za ním vysmiaty Peťo.
– Idem po meste, – hovorí, – leje ako z krhly. Oproti kráča chlap, pozriem bližšie, starkého dáždnik má nad hlavou.
– To je môj dáždnik, – hovorím mu.
– Hej? A kde si ho nechal?
– V krčme na námestí.
– Hej? Tak na.
* * *
Občas Michal nostalgicky vzdychne:
– To boli časy, to už dnes nezažiješ. A to sme sa zabávali aj bez ľahkých tanečných drog, aj bez trávy.
– Tých sedemnásť litrov rumu, čo sme pri tom vypili, to je nič, – súhlasí Jano.
* * *
Sedeli sme traja v krčme v susednej dedine. K vedľajšiemu stolu sa postupne schádzali domáci štamgasti. Tri týždne do výplaty, sucho nielen v hrdle.
– Uvidíte, že vydržíme do záverečnej, – povedal nám Jano.
– Stavíš sa? – hovorí zrazu chlapovi od vedľajšieho stola. – Povedz číslo do desať. Je to síce matematická úloha, ale s číslami do desať si musí poradiť každý.
– Štyri.
– Tri, – odpovie Jano. – Väčšia berie, pýtaš po jednom.
Opili sme sa a ako grandi zaplatili rundu aj pri stole domácich štamgastov.
* * *
Do našej krčmy chodieva aj Zdeno, vodku s kofolou pije, isto ste si ho všimli.
– Si nemysli, že som nejaký debil, – hovorieva. – Ja mám aj maturitu, som inteleguán.
* * *
Rok čo rok Pod čapicou oslavuje narodeniny Jurko, najlepšie roky má už za sebou.
– Jurko, koľko to máš vlastne rokov? – pýta sa vždy krčmár.
– Povahovo dvadsať, len tá stará schránka.
* * *
Aby ste si nemysleli, že sa stretávam len chlapmi. Okrem ženy a dcéry mám aj kamarátky, a nie jednu. Alenka má syna pubertiaka.
– Si si srebla? – pýta sa jej vždy, keď jej nervózna.
Raz mu odmietla dať peniaze na cigarety.
– Sa zobuď, herečka, – povedal jej.
Keď sa vrátila domov z práce, syn pobalený, kľúč od bytu jej podáva.
– Toto už nebudem potrebovať.
* * *
Moja kolegyňa Mirka si zobrala za muža inžiniera. Skupáň nad skupáňov – do mesta za pijatikou sa bude taxíkom vyvážať, v obchode plakať nad rožkom navyše. Mirka má pri ňom večne hlboko do kapsy. Ono zas, povedzme si pravdu, keby jej odovzdal celú výplatu, raz-dva by bolo po nej. Mirka je typ, ktorý už včera zjedol to, čo mal zjesť až zajtra.
Raz prišla do roboty celá naradostená.
– Si predstavte, môj muž mi nechal na parapete päť eur. Hneď som na neho dostala chuť.
* * *
Ďalšia kamarátka Dana, Pán Boh jej daj večnej slávy, večne má naporúdzi prívetivé slovo, ku všetkému sa vie vyjadriť, sa radila s mamkou, čo dať nepodarenému synovcovi Lukášovi na Ježiška. Mamka raz-dva vymysleli, kostolníčku robia, že Bibliu mu kúpme.
– Hej, ale takú, čo by za ním chodila a kopala ho do riti.
* * *
Rok čo rok chodieva na chatu na Kubínsku hoľu partia doktorov. Chata Krúžok je útulná, no taká, ako pre chlapov. Trochu tepla, trochu vody, veľa borovičky. Aj teraz prišli, na Mikuláša. Prvýkrát zobrali so sebou manželky. Z áut vystúpili Bratyslaváčky jak vyšité. Kým vonku fajčili cigaretle, chlapi sa pustili nosiť veci. Keď skončili, spokojne si naliali a poslali polovičky vybaľovať. Zrazu vidia, ako ženy nosia tašky naspäť do áut.
– Čo sa deje? – nechápali doktori.
– Tu sa mám zabávat? Tu sa mám opit? V tejto búde zasranej? Dva dny hlava nezmytá, tri dni pazuchy neoholené?
Všetky tri manželstvá sa na Mikuláša na chate Krúžok skončili rozchodom. Chlapi ostali, ženy odišli do hotela.
* * *
– Žijeme len raz, – povedala dvanásťročná Barbora a logla si červeného rovno z fľašky.
* * *
Vstal som na Nový rok na obed. Čo vám budem hovoriť, sušilo ma ako psa, záchod volá. Stojac nad pisoárom naraz začujem Jana:
– Ale si ty včera vyzeral!
– No a čo, – odpovedám v duchu. – Nie som ani prvý, ani posledný.
– Takto sa naprať na Silvestra!
– Kristenanebi, čo už teraz, ako keby tu bol dakto triezvy, – hovorím polohlasne.
– No len skús povedať, že ti je zle, že ťa hlava bolí!
Čo mu šibe? Otočím sa a vidím, ako sa Jano rozpráva so zrkadlom.
Ak vám je rovnako dobre, ako mne s Janom, nič si z toho nerobte. V múdrych knižkách píšu, že nič nespôsobuje väčší rachot ako rúcajúce sa zámky novoročných predsavzatí. A preto opiť sa na Silvestra je priam nevyhnutné, s kamarátkou opicou vám na nejaké predsavzatia neostane čas – vašou jedinou starosťou bude vytriezvieť.
Tak sa v tom dvetisícdvanástom držte, dobre sa majte a rum popíjajte, veď ako hovorí prastará múdrosť – bez rumu nieto rozumu.
Autor: Lojzo Zajačkár
