V Studenej doline nebol. Drevorubači z Oravíc ho pred každými Vianocami stretli, rozprávali sa s ním. Horári len krútili hlavami, lebo v tejto teplej jeseni strigy si voľne lietali ponad dediny slovenského severu, strigôni prileteli z Kysúc, že tam nemajú nič na prácu, lebo ľudia sa v tomto kraji vraj polepšili.
Inžinierka Dáša, ktorá Harpinoska stretávala každoročne pod Ostrým Roháčom, verubože ho ešte nestretla. Možno je to tým, povedala, že je teplá jeseň, snehu niet. Stalo sa aj to, že jesenné kvety urobili mimoriadnu konferenciu, pozvali hostí zo všetkých severných okresov v Čechách, v Nemecku, z alpských krajín, ba aj zo Švédska a Fínska. Hlavná téma medzinárodného rokovania – Oteplilo či neoteplilo sa.
Pani inžinierka zistila, že na tejto medzinárodnej konferencii kvetov a rastlín Harpinosko určite bol. Dokonca mal aj referát na tému Ak sa zmení klíma, zmenia sa aj kvety. No, ona klamať nevie, nehovorila v tomto roku s ním osobne. Deti z Materskej škôlky v Zuberci napísali do Slovenského rozhlasu, že od 11. novembra, od Martina, dokiaľ sa nenájde, by vysielali Výzvu aspoň dvakrát denne. Hlavný ekonóm rozhlasu rozhodol, že bude stačiť vysielať iba raz.
Vysielali pred večernými správami: Všetky slovenské deti, spisovatelia, učitelia, starí ľudia, skrátka všetci vyzývajú Harpinoska, aby sa ihneď vrátil na Slovensko, inak sa môže stať veľmi nebezpečná vec. Jednej tmavej noci zmiznú zo Slovenska všetky rozprávky, z kníh, z archívov, z hláv ľudí.
Čo potom? Há? Jeden súkromný podnikateľ vyhlásil: Nevadí! Doveziem zo zahraničia! Slovenské deti však protestovali: My americké rozprávky nechceme! Bez slovenských rozprávok sa nezaobídeme!
O tomto proteste bol v Slovenskej televízii krásny šot plný hrdosti na náš národ, ktorý má tri veľké knihy základných rozprávok a veľa kníh krajových rozprávok a ešte viac rozprávkových kníh od slovenských spisovateľov.
Hneď na druhý deň po tejto výzve sa v bratislavských uliciach objavil Harpinosko so svojimi pomocníkmi a na prázdne plochy panelov, zbytočných bilboardov, nezmyselných hesiel popísaných po plotoch a stenách, začali písať krásnym písmo slovenské rozprávky. Na jednom sa ráno objavil prvý písaný text rozprávky.
Začínal slovami. Kde bolo, tam bolo... Na druhom plote bolo napísané: Stalo sa, nestalo... Na prázdnej stene zhora nadol bola rozprávka o Bielom slonovi zo ZOO. Bilboard veľký ako malý dom, zapasovaný na poli, popri diaľnici, bol prefarbený na bielo a na ňom začínala rozprávka O troch prasiatkach. Na ďalší nezmyselný bilboard pri Martine, veľkom ako kamión, Harpinoskovi pisári napísali krásnym písmom zďaleka čitateľnú rozprávku O troch bratoch.
O pár dní šiel okolo predseda Európskej komisie, zaparkoval neďaleko, dal si rozprávku preložiť do angličtiny geniálnym prekladateľom Michaelom Kohlhaasom. Hneď, na druhý deň navrhol na zasadnutí Veľkej Rady, aby sa podobné plochy v celej eurozóne využívali podobným spôsobom pre deti a mládež novej Európy.
Celá Európa skrásnela. Priestory okolo panelov vykosili, vyčistili, pri paneloch vznikali malé aj väčšie parkoviská. Deti prichádzali pešo, na bicykloch, autobusmi, autami s rodičmi a – čítali. Najlepší maliari rozprávky zdarma ilustrovali. Televízie vysielali obrazy napísaných rozprávok pre choré deti.
Harpinosko dostával objednávky z celej Európy. Jeho pisári v jazykoch národov písali národné rozprávky aj rozprávky iných národov. Harpinosko založil Školu pisárov, chodili do nej všetci nezamestnaní.
V Európe začínal kvitnúť nádej na lepší a dôstojný život pre každého človeka.
