Projekt funguje dva roky. Koľko ľudí sa vám podarilo presvedčiť pre darcovstvo?
- Námestovského anjela dnes tvorí 65 darcov, z toho 55 stálych a desať príležitostných. Väčšina z nich je z Námestova, postupne sa k nim pridávajú ďalší z okolitých obcí. Neviem, či sa nám ich podarilo presvedčiť, lebo ak človek sám necíti potrebu pomáhať, ťažko to zmení akýkoľvek rozhovor.
Skôr si myslím, že sme našim darcom len pomohli urobiť dôležitý krok od myšlienok k samotnému činu. Mnohí sa celý život pohrávame s úmyslom, že to či ono by bolo dobré urobiť. Len buď hľadáme odvahu, alebo na to akosi nechce dozrieť čas. Ako sa s humorom hovorí, cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami.
Neraz ste konštatovali, že otvoriť peňaženku je pre mnohých ťažké a že aj malá suma vystavuje dušu mukám. Stále si to myslíte?
- Človek celkom prirodzene za svoje peniaze očakáva protihodnotu. V bežnom obchode je to jasné. Dám peniaze, mám tovar. Účtovne to krásne sedí. Pri darovaní peňazí rodine v núdzi je naša odmena iná. Na strane príjmov je dobrý pocit – niekomu pomáham niesť jeho bremeno. Nie je dôležité, či nás k pomoci motivuje viera alebo otvorené srdce. Aj malý skutok pomôže viac ako hŕba pekných slov.
Našich darcov sa snažíme získať najmä pre pravidelné darcovstvo, lebo aj rodiny, ktorým pomáhame, sa pasujú s problémami po celý rok, nielen pred Vianocami. Okrem toho, malú sumu, odchádzajúcu z účtu každý mesiac, darca prakticky takmer nepocíti. A čo je to malá suma? Najmenej tri eurá mesačne, priemerný príspevok sa pohybuje okolo sedem až desať eur. Celkom určite teda nejde o čiastky, ktoré by nabúrali rodinný rozpočet.
Ľudia bez chuti pomáhať majú často naporúdzi kopu argumentov prečo nie. Čo vás v tomto smere úplne „zabilo“?
- Odmietnutie k charite samozrejme patrí. Inak sa na veci pozeráte zvonka, keď vidíte len nastavenú dlaň a inak, keď vidíte, že tá dlaň patrí matke štyroch detí, ktorej zahynul manžel a práve rieši existenčné problémy.
Ak niekto hovorí, že na charitu neprispieva, lebo žiadnej neverí, mal by si nájsť lepšiu výhovorku. Je veľa projektov, ktoré preukázateľne pomáhajú deťom, školám, postihnutým. Stačí si len vybrať a neklamať sám seba. Zažil som viacero prípadov, keď sa k našim darcom pridal človek, od ktorého by som to naozaj nečakal. Občas nastane aj opačný prípad. Vtedy si radšej pomyslím, že keď dotyčný nechce pomôcť nám, asi už pomáha niekomu inému. Je to ľahšie, ako sa zmieriť s faktom, že mu je okolitý svet úplne ľahostajný.
Príbeh o rodine, ktorá dávala dokopy peniaze, aby mohla pochovať starkého, vyvoláva zimomriavky. Ako sa dá odosobniť od tragických príbehov?
- Nedá sa to. Keby sme tak urobili, necítili by sme potrebu venovať čas a financie, keďže všetky náklady fondu uhrádzame výhradne z vlastných peňazí, rodinám v núdzi a venovali by sme sa niečomu úplne inému.
Ako reagujú ľudia, keď za nimi prídete s tým, že im každý mesiac pošlete na účet peniaze?
- Asi si myslíte, že v rodine vypukne bujará radosť, no mýlite sa. Ľudia sú prirodzene nedôverčiví a chvíľu trvá, kým ich presvedčíte, že im chcete naozaj pomôcť. Nie je pre nich ľahké vyrovnať sa s ponúkanou pomocou a často nám hovoria, že by oveľa radšej stáli na strane tých, ktorí pomáhajú. Rozhodnutie, do ktorej skupiny v určitých momentoch života patríme, však väčšinou nie je v našich silách.
Myslíte si, že je potrebné zverejňovať mená darcov?
- Niekedy to potrebné je. Hlavne na začiatku som darcov doslova prosil, aby sme mohli uviesť ich mená v zozname, keďže o zverejnení rozhodujú oni sami. Chceli sme, aby ich mená inšpirovali a ukázali ostatným, že darcovia sú obyčajní ľudia vedľa od susedov. Nie, že by nevedeli, čo s peniazmi. Len si možno uvedomili, že ro-zumné narábanie s nimi nemusí nutne vytvárať zisk.
Pripomeňme čitateľom rodinu s tromi dcérami vrátane chorého otca, vdovu s tromi deťmi, vdovca s piatimi deťmi a rodinu so siedmimi deťmi, ktorej po zaplatení hypotéky ostávalo na deň tri až päť eur. Ako sa darí prvým štyrom rodinám?
- Darí sa im dobre. To znamená, že riešia bežné rodinné problémy, ale už to nie sú problémy existenčné. Všetky sú z Námestova, lebo hlavne tam sme pôvodne chceli pomoc smerovať. Výnimkou je rodina so siedmimi deťmi, kde bola situácia naozaj vážna. Mamina na materskej, otec prišiel o prácu. Do toho úver na dom. Za necelý polrok si obaja rodičia našli prácu, z najhoršieho sú už vonku a našu pomoc nepotrebujú. Minule sme sa na tom zasmiali. Nie tak dávno sa utápali v čiernych myšlienkach a teraz nevedia, kam skôr skočiť.
Rodina s tromi školákmi žila dva roky bez elektriny. Odrastení synovia mali zaplatiť dlh za elektrinu, vy pomôcť s pravidelnou úhradou splátok. Podarilo sa vám rozsvietiť?
- Nepodarilo. Aj tieto Vianoce bude rodina bez svetla a tepla. Naša snaha stroskotala na nezáujme dospelých synov pomôcť trom súrodencom a rodičom žiť v dôstojných podmienkach. Zamerali sme sa preto na školákov. Hoci sa učia pri sviečkach, majú slušné výsledky v škole a plno plánov do budúcnosti.
Komu pomáhate dnes?
- Tento rok sme vďaka štedrosti a vytrvalosti našich darcov mohli začať pomáhať v okolitých obciach. Začali sme pred rokom, vďaka finančnej pomoci od spoločnosti Coca-Cola. Vtedy sme sa rozhodli darovať peniaze aj rodinám mimo mesta. Z obecných úradov nám prišlo viac ako dvadsať príbehov. Pri čítaní sme neraz vyslovili tiché Pane Bože. Nakoniec sme vybrali dvanásť. Dvom rodinám odvtedy pomáhame pravidelne, na rade je ďalšia. V súčasnosti teda podporujeme štyri rodiny z Námestova a po jednej z Hruštína, Babína a Rabče. Spolu desať rodičov s 25 deťmi.
Povedali ste, že peniaze sú zárukou slobody. Vedia s ňou obdarovaní narábať?
- Keď rodine ostane po zaplatení nevyhnutných poplatkov 20 eur na týždeň, ide skôr o živorenie ako o život. Ak jej môžeme poskytnúť 70 alebo 100 eur, rodina si dovolí zaplatiť deťom obedy alebo školský výlet. Výmena pračky už neznamená zrútenie rodinného rozpočtu. Zrazu je na dosah svet drobných radostí, ktoré k životu patria a človeku dávajú spomínaný pocit slobody. A či s ňou vedia narábať? Určite lepšie ako väčšina z nás, pretože boli nútení sa to naučiť.
Čo ste sa od obdarovaných naučili vy?
- Že musíme byť vďační za všetko, čo máme. A že to vôbec nie je samozrejmé. Niekedy sa náš život môže zmeniť zo dňa na deň na nepoznanie. Zrazu aj my môžeme potrebovať niekoho, kto by nám pomohol. Vedeli by o tom rozprávať aj dve z našich rodín, ktoré na vlastnej koži zažívajú problémy súvisiace s diagnózou rakovina.
Našiel už Námestovský anjel bielu šatníkovú skriňu s poličkami, malú mrazničku, tlačiareň a bicykel? Čo ešte hľadá?
- Námestovský anjel sa len výnimočne zaoberá materiálnou pomocou. Záleží na tom, kto čo ponúka a či dar príjemcu neurazí. Na otázku, či nechceme obnosené šatstvo či iné staršie veci, s trochou humoru odpovedám, že my nepomáhame ľuďom po živelnej pohrome, ale pomáhame im dôstojne žiť.
Priznám sa, nemám rád, keď si niekto upratuje doma v skrini, a možno aj v živote, a má pocit, že šatstvom vo vreci zachraňuje svet. Ak nás ale občas niektorá z rodín sama požiada, aby sme jej pomohli zohnať to či ono, robíme tak, samozrejme, radi.
Pomáha štát ľuďom v núdzi dostatočne? Alebo by mal inak? Je tu niečo, čo vám príde úplne choré?
- Pri jednej z posledných návštev nám otec rodiny povedal, že si myslí, že by bolo lepšie, keby tu už nebol. Manželke by vyplatili poistku, vdovský, sirotský, bonus, a mohla by ísť do roboty. „Lebo teraz sa stará o mňa, nemocenské a prídavky zhltne úver. Iné príjmy chorý na rakovinu nemá. Náš systém chce človeka zdravého alebo mŕtveho“.
Ale nechcime, aby za nás všetko vyriešil štát, mesto alebo cirkev. Denne počúvame o svetovej finančnej kríze, dierach v štátnom rozpočte a rozkrádaní. Človek nemusí byť ekonómom, aby pochopil, že si s utrpením a sociálnou izoláciou rodín v najbližšom okolí musíme poradiť sami. Máme na to finančne a som presvedčený, že na to máme aj morálne.
