Rozmýšľam, či mám všetko pripravené na štedrú večeru. Chcem, aby sme mali peknú vianočnú atmosféru, i keď v srdciach je smútok. Za mamou. Skontrolujem vo vreckách, či som nestratila sviečku a zápalky. Siahnem na železnú kľučku cintorína.
Je mi zima. Ale nemám strach. Možno inokedy by ma nikto nedonútil ísť po tme na cintorín. Zaujímavé, teraz sa vôbec nebojím, aj keď som na cintoríne sama. Kde-tu svietia lampáše či sviečky. Cítim veľký pokoj, ba i radosť, akoby som prichádzala k mamke, keď ešte žila.
Vždy sa už vo dverách pýtala: Dáš si kávu? A o chvíľu som už pochlipkávala zo šálky voňavý teplý nápoj, siahla som po koláčiku. Precitla som, už stojím pred hrobom obloženým kyticami a vencami. Poodhŕňam sneh a zapálim sviečku. Do očí sa mi tlačia slzy. Nemôžem ich zastaviť. Pozerám do svetielka a modlím sa. Hlavou mi víria myšlienky, kam teraz pôjdem, keď budem potrebovať poradiť?
Mamka akoby odpovedala: Spomeň si, keď ti bude ťažko, na naše rozhovory pri šálke kávy. Maj pred očami môj nočný stolík, na ktorom bol ruženec. Teraz si ty matka, ty musíš vytvárať atmosféru domova. Choď už, je ti zima, doma ťa čakajú.
Autor: ah
