TVRDOŠÍN. Genezaretské jazero, Hora Tábor, Boží hrob, Golgota, Múr nárekov, Mliečna jaskyňa, Olivová hora, Getsemanská záhrada a mnoho iného. Veriaci z Oravy prešli stovky kilometrov autobusom a desiatky pešo, aby sa na pútnických miestach v Svätej zemi dostali bližšie k udalostiam, ktoré sa odohrali pred dvomi tisíckami rokov.
Dvojhodinové čakanie
„Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota. Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku.“ (Jn 19, 17-18)
Bazilika svätého hrobu. Po chráme chodili pútnici celý deň. Do hrobu v podzemí vstupovali po jednom. Dve hodiny čakali, kým sa dostali na rad. „Je tam veľmi veľa ľudí,“ hovorí Antónia Planietová, jedna z účastníčok zájazdu. „Vo vnútri je prítmie a skala, ktorú veriaci pobozkajú. Rehoľné sestry ju pravidelne natierajú olejmi, ktorými natierali Ježiša.“
Pútnici pred Bazilikou svätého hrobu.
Boží hrob je posledným zo štrnástich zastavení krížovej cesty. Oravčania v ňom boli najprv. Celú krížovú cestu sa pomodlili v poslednej bazilike, krátko pre odchodom domov.
Prosby v múre
Po zničení druhého Jeruzalemského chrámu v roku 70 po Kristovi sa stal Múr nárekov – Západný múr najsvätejším miestom Židov na svete, ktoré si uctievajú, a pri ktorom vykonávajú pobožnosti.
„Boli sme tam viac než hodinu. Dlho sme rozjímali, modlili sa. Za rodinu, zdravie, za pokoj. S dcérou sme na lístočky napísali prosby a vložili ich medzi kamene.“ Pocity človeka na tomto, pútnikmi jednom z najvyhľadávanejších miest, sú veľmi silné. Najmä ak človek vie, po čo do Svätej zeme prišiel. „Keď si uvedomíte, že kráčate v šľapajách nášho Pána, všetko prežívate naplno. Aj pri Múre nárekov. Keď sme sa zahĺbili do modlitieb, do prosieb, aj sme si poplakali. Ale nielen pri ňom nám z očí vyhŕkli slzy,“ hovorí Antónia.
Všetko strážené
„Asi o osem dní po týchto slovách vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou.“ (Lk9, 28-29)
Hora Tábor. Pútnici sa na ňu vyviezli taxíkom. Kráčať v horúčavách tridsaťpäť kilometrov do kopca, sčasti aj po schodoch, by zvládli máloktorí.
Všetky miesta boli ohradené a prísne strážené. Pred bránou stál vojak so zbraňou. Niektorým stačila informácia, iní chceli vidieť pasy. „Niekam sa nedostanete vôbec. Sú to moslimské územia, kam návštevníkov nepustia. Na jednom vŕšku je dokonca vystavený funkčný tank. Ak by začala vzbura, môžu ho kedykoľvek použiť. Niektoré múry „zdobia“ porozbíjané fľaše. Keby chcel múr niekto preskočiť aj napriek zákazu, doreže sa,“ hovorí Antónia.
Divné praktiky
Miestni beduíni sú obchodníci telom aj dušou. Predajú aj nepredajné. Hoci obchodujú na svätej zemi, ich praktiky sú neraz na hrane zákona. „Keď sme niekde zastavili, hneď nás niekoľkí obstáli. Pri jednom stánku som kupovala pletence, dala som predavačovi dva doláre, lebo nemal vydať žene predo mnou. Keď som sa však dostala na rad, tváril sa, že som mu peniaze nedala. Začali sme sa s ním všetci hádať, že sme v takejto krajine a on sa snaží okrádať ľudí. Tak mi ho potom s nechuťou predsa hodil.“
Jedna z pútničiek prišla o peniaze aj o šatky, ktoré kúpila. Predavač od nej pýtal deväť dolárov, aj keď stáli desať. Spokojná odišla. V autobuse sa chcela pochváliť kamarátkam. Len čo ich vytiahla, predavač ju vytiahol vonku a šatky jej zobral. Vraj preto, že mu nedala dosť peňazí. Ani tie však už nevidela. Ušiel tak rýchlo, ako prišiel.
Slovenská vlajka v Izraeli
„On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: Mlč, utíš sa! Vietor prestal a nastalo veľké ticho.“ (Mk 4, 39)
Genezaretské jazero. Plavba po ňom sa oravským pútnikom veľmi páčila. „Kapitáni vztýčili našu vlajku, zahrali nám slovenskú hymnu. Zaspievali sme si, pofotili sa. Bolo zamračené, len kde-tu presvitali lúče slnka. Akoby Duch svätý osvetľoval jazero.“ Z loďky smerovali kroky pútnikov do miestnej reštaurácie na tradičnú „svätopeterskú“ rybu.
Rok 5772
V každej väčšej bazilike mali Oravčania svätú omšu. Slúžili ju slovenskí kňazi, účastníci zájazdu. Kázeň bola vždy o mieste, kde sa práve nachádzali. Za týždeň stihli osláviť narodenie Ježiša Krista, pôstne obdobie, umučenie, Veľkú noc.
Dvanásť Zastavení Kríža s oltárom Kríža.
Oravčania si v Izraeli užili aj miestne oslavy Nového roka, ktorý Židia slávili v stredu 28. septembra. Nepíšu si však rok 2011, ale 5772. „Bolo to ako u nás. Strieľali petardy, svetlice, ohňostroje. Bavili sa až do skorého rána,“ hovorí Antónia.
Obnova krstných sľubov v Jordáne
„Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3, 16-17)
Rieka Jordán. V nej si Oravčania obnovili krstné sľuby. „Schodíkmi sme zišli do vody a náš pán farár nás pokrstil tak, ako Ján krstil Ježiša,“ hovorí Antónia. „Je to rieka ako naša Orava. Ale čistá, má také krásne dno, akoby bol na ňom zelený koberec.“
Unavení a predsa oddýchnutí
Posledný deň navštívila skupina Betlehem a v ňom Baziliku narodenia Pána a Jaskyňu mlieka. Vchod do jaskyne je malý. Podobne ako pri Bazilike svätého hrobu. Vraj preto, aby sa pri vstupe do neho každý zohol a aby tam nemohli chodiť ľudia na koňoch či iných zvieratách. V podzemí je jaskyňa, kde sa narodil Ježiš. Obďaleč je jaskyňa mlieka. „Keď Mária dojčila Ježiša, kvaplo jej na zem mlieko a jaskyňa obelela.“
Veriaci si z Izraela priniesli množstvo zážitkov. Prevažne duchovných. Niektorí na pamiatku aj zopár otlakov. „Nohy ma boleli ešte týždeň po návrate domov, ale duchovne som bola veľmi oddýchnutá. Bol to obrovský zážitok. Vďaka nášmu pánovi farárovi za zorganizovanie takejto krásnej púte,“ dodala 75-ročná pútnička.
