ORAVSKÁ POLHORA. Počiatky mimoriadnej úcty k blahoslavenému Jánovi Pavlovi II. v obci siahajú do roku 1978, keď na Petrov stolec zasadol pápež z neďalekých Wadowíc.
Začalo to pamätníkom
„Po inaugurácii pontifikátu Jána Pavla II. sa začalo šíriť, aký nový pápež je, že rád chodí po horách, že je atlét, že sa usmieva,“ spomína Anton Herud z Oravskej Polhory. „Imponovalo nám to. Navyše, rozumeli sme mu. Robil som v tom čase lesníka na Babej hore. Napadlo mi, že pamätníkom by sme mohli dať svetu vedieť, že na hore v našom chotári bol.“ Za socializmu, v čase utláčania Cirkvi, to však nebolo možné.
Až v roku 1996 Anton Tyrol, dnes generálny vikár Špišskej diecézy, napísal kardinálovi Dziwiszovi do Vatikánu. Iniciátori dostali súhlas na postavenie pamätníka.
Tento rok sa pri ňom stretli veriaci z oboch strán slovensko-poľskej hranice už pätnásty raz.
Pápež v dedine
Dnes už okrem pamätníka Jána Pavla II. na Babej hore má farnosť aj jeho sochu. Keď ju na vozíku za džípom hore dedinou viezli, akoby prišiel pápež. Pred kostolom sa zhŕklo veľa ľudí. Chceli pomôcť i obdivovať. Po jej osadení plakali.
Krakovský kardinál prišiel minulý pondelok do Oravskej Polhory sochu požehnať. Slávnosti sa zúčastnili davy veriacich z Oravy i mnohých regiónov Slovenska a Poľska. Svätú omšu s kardinálom slúžili aj všetci traja biskupi Spišskej diecézy, kňazi pochádzajúci z Oravskej Polhory i okolitých slovenských a poľských farností.
„Je to on,“ povedal Staniszlaw kardinál Dziwisz. „Vystiera nad nami ruky a pozerá na nás. Nezabúdajte na neho. Stojí a čaká, aby ste k nemu prichádzali s modlitbami.“ Potvrdil, že Karol Wojtyla pozoroval východ slnka z Babej hory a pozeral i na Oravcov na Slovensku. Zísť k nim dolu mu však nedovoľoval totalitný režim. Po roku 1989 bol ako pápež na Slovensku trikrát – v rokoch 1990, 1995 a 2003. Pri poslednej návšteve blahorečil sestru Zdenku z Oravy.
Ako socha vznikala
Píše sa rok 2008. Eugen Vorčák sa zdôveruje Antonovi Herudovi s myšlienkou postaviť sochu Jána Pavla II. „Zájdeme za sochárom, upravíme námestie, sochu postavíme,“ naivne si myslia. Antonov brat Jozef Herud ich usmerňuje.
O pár dní sa stretávajú so správcom farnosti Milanom Holíkom: „Pán farár, ak sa vy toho nechytíte, nič nebude.“ Kňaz výzvu prijíma. A tak všetci štyria, Anton a Jozef Herudovci, Milan Holík a Eugen Vorčák, prichádzajú k akademickému sochárovi Štefanovi Hudzíkovi. „Keď sme mu vysvetlili zámer a predstavy, začal hovoriť o cenách,“ spomína Eugen Vorčák. „Socha môže stáť viac ako 20-tisíc, jej odliatie 30-tisíc eur. A my sme už bledli, poľakali sa, kde naberieme toľko peňazí. Mesiac sme o soche nehovorili.“ Anton Herud s Eugenom Vorčákom si uvedomujú, že ak zámer nepodporia najprv oni ako podnikatelia, socha nebude. Na faru prinášajú niekoľko tisíc eur, je to záloha pre sochára.
Po tomto kroku sa už cúvnuť nedá. Kňaz Milan Holík s bohoslovcom Petrom Matisom pripravujú leták, zámer šíria medzi ľudom. Jozef Herud prichádza s myšlienkou založiť nadáciu. Iniciatívy sa chopili jedenásti rodáci z Oravskej Polhory a Rabče a založili Nadáciu Jána Pavla II.
Sochárovi sa nepozdáva priestor pred kostolom, na miesto prichádza aj architekt Martin Bišťan. Treba projekt. Lurdskú jaskyňu spred kostola prekladajú na iné miesto, opravujú kaplnku, reštaurujú kamenný kríž.
Poslednú októbrovú sobotu stavajú pred kostolom Božského srdca Ježišovho sochu v nadživotnej veľkosti.
„Keď všetko spočítame, do týchto prác sme mohli investovať takmer 100- až 150-tisíc eur, najmä prostredníctvom Nadácie Jána Pavla II. a darov veriacich,“ povedal Jozef Herud, predseda správnej rady nadácie.
Socha je odliata z bronzu, je vysoká dva a pol metra a váži 580 kilogramov.
Počas všetkých prác panovala vo farnosti žičlivá atmosféra. Cítili sme Božiu pomoc a aj patronát blahoslaveného Jána Pavla II. Kardinál Dziwisz nám k tomu všetkému daroval jeho relikviu.“
Povedali o iniciatíve
Stanislaw kardinál Dziwisz, Krakow – Požehnávať sochu človeka, ktorému som slúžil 12 rokov v Krakowe a 27 rokov vo Vatikáne, je výnimočné. Cítim, že Ján Pavol II. je stále prítomný v mojom živote, ale iným spôsobom. Stále je s nami, ľudia sa k nemu modlia a prežívajú veľa milostí, ktoré si cez neho vyprosia. Je to zvláštne, že ani po siedmich rokoch na neho ľudia nezabúdajú, naopak, ešte viac si ho vážia a modlia sa k nemu.
Pavol Hrušovský, predseda slovenského parlamentu - Dnes ľudia stavajú sochy či busty zvyčajne iba rodákom alebo osobnostiam, ktorí v danom mieste určitý čas žili a niečo znamenali. Hoci Ján Pavol II. priamo v obci nebol, veriaci sa rozhodli postaviť mu sochu. Je to výnimočné. Majú viac ako len stvárnenú fyzickú prítomnosť osobnosti, cítim tu nadšenie ľudí, duchovné spojenie, kresťanstvo, nádej.
Rehoľná sestra Mária Slavomíra – Blahoslavený Ján Pavol II. miloval Boha a miloval každého človeka bez rozdielu vierovyznania. Pre každého mal otvorené srdce. Verím, že keď mal tak rád mládež, pritiahne ju opäť, mladí sa budú prostredníctvom neho viac utiekať k Bohu. A, verím, že socha pritiahne aj návštevníkov do dediny.
Petra Majkútová a Ivana Gočálová, Oravské Veselé – Takéto stavby a akcie spájajú ľudí, majú pre nás duchovný význam. Pápež, rodák z neďalekých Wadowíc, bol veľký človek. My, mladí, sme na ňom obdivovali, ako vedel ukázať smer nielen rečami, ale najmä správaním a dobrotou.
Jozef Tyrol, Oravská Polhora – Vyhľadával som stretnutia so Svätým Otcom, bol som na svätej omši s ním pri každej jeho návšteve Slovenska. Socha môže do dediny pritiahnuť pútnikov. Chodníkom cez Babiu horu sa od nás už dávno chodievalo do Poľska. Púte do svojho rodiska začala organizovať moja babka, keď sa tu vydala. Možno teraz budú prichádzať Poliaci za duchovnom aj do našej dediny.
Mária Cvoligová a Anna Rusnáková, Oravská Polhora – Naša dedina dala cirkvi a svetu trinásť kňazov a sedem rehoľných sestier, na kňazstvo sa pripravujú dvaja bohoslovci. V ostatnom období sa urobilo veľa okolo kostola, máme sochu i pamätník na Babej hore, tri relikvie. Či sme svätá dedina? Ešte nám treba veľa urobiť, najmä v ľudskosti. Jána Pavla II. sme mali rady, sme šťastné, že ho tu máme. K jeho stavbe sme pomáhali aj z dôchodkov finančne, aj modlitbami.
Lýdia Vojtaššáková
