Minulý týždeň dosiahla svetová populácia sedem miliárd ľudí. Pozrime sa na chotár, koľko kedysi úrodných políčok zarástlo vrbinami za ostatné desaťročia. Sledujme z auta, koľko lánov prekryli niekoľkoprúdové diaľnice. Pozrime sa na vyschnuté lesy, betónové už nielen mestá, ale i mnohé dediny. Hľadajme pitnú vodu v potokoch, chotáre s obilím. Nazrime do baní, ropných vrtov.
Možno sa škodoradostne spoliehame, že v roku 2100 už žiť nebudeme. Lebo vtedy by mala Zem uživiť desať miliárd ľudí, môže však byť, že sa ich počet vyšplhá až na pätnásť miliárd.
Už 19. storočie bolo náročné na zabezpečenie potravy, a to narastal počet obyvateľov z jednej na dve miliardy. V 20. storočí vrhlo ľudstvo všetky sily na hľadanie zdrojov energie. V roku 1999 žilo na Zemi šesť miliárd ľudí. Mnohí predpovedali, že 21. storočie bude storočím informácií, ľudstvo investovalo do prostriedkov ich šírenia. Chyba. Budeme hľadať prostriedky na boj s chudobou a ochranu životného prostredia.
Dvadsiateprvé storočie bude o vzťahoch. O vzťahoch k ľuďom a Zemi. O každom jednom vreci odpadu, ktoré niekto vynesie k potoku. I to hovorí o vzťahu k ľuďom na Zemi. Lebo naša planéta nie je nafukovací balón. A kým kedysi prijala miliardu vriec rozložiteľného odpadu, sedem miliárd vriec umelín už neunesie.
Že sa jedno jediné, to vaše, stratí? Dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým.. sa Zem nerozhodne zmiesť neúctu k nej povodňou, kým sa príliš nezatrasie, kým niekde nevybuchne. Tí, ktorí takéto peklo prežli, môžu hovoriť o šťastí z neba. Zem si úlohu splnila – varovala nás.
